Tőzsér Árpád: Striebro (Ezüst in Slovak)

Portre of Tőzsér Árpád

Ezüst (Hungarian)

Esterházy Péter halálára

Mért hallgatnak a dóm királyokat
köszöntő s gyászoló harangjai?
Király halt meg, a létezést tapintó
szavak, segédigék egyedura!
Nyelve világok mondattana volt.

Emlékszem pozsonyi útjaira…
Ötvenéves, épp a Harmóniá…-t
írja – Donnernek is Édesapám,
az esztergomi érsek állt modellt,
azaz ült a lován – mondja a dómban.

Hatvanévesen Daniel Fischer
szlovák festővel együtt ünnepel,
az is pont hatvanéves. És közös
még bennük az imaginárius
szám és az absztrakt mű csodálata.

Égig lobogott holdezüst haja,
ahol ment, egy kicsit világosabb lett. – –
S most nincs tovább, se Pozsonyban, se máshol!
Az ezredvég ezüstkora, amelynek
teremtője s királya volt, lezárult.

Zúg bennem a Szent Márton dóm harangja,
bennünk zúg! s a gyász tétova segéd-
igéiben… – Imaginárius
lét már nekünk, véneknek járna ki,
s nagyon fáj, hogy Te mentél el, barátom.[1]



[1] Pozsony, 2016. július 16., A vers eredetije az Új Szóban jelent meg. Ez egy jelentősen átdolgozott változat.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherNoran Libro, Budapest
Source of the quotationA megrendülés segédigéi, EP 1950 - 2016
Bookpage (from–to)193-194
Publication date

Striebro (Slovak)

Pri príležitosti úmrtia Petra Esterházyho[1]

Kráľov trúchliace a vítajúce
zvony katedrály[2] prečo mlčia?
Kráľ zložil hnáty, samovládca bytosť
hmatnúcich slov, pomocných slovies!
Syntaktika svetov jeho jazykom bola.

Pamätám si jeho bratislavské cesty…
Päťdesiatročný, zrovna Harmóniu…-is
píše – aj Donnerovi[3] Otec,
ostrihomský arcibiskup pózoval ako model,[4]
totiž sedel na koni – hovorí v katedrále.

Ako šesťdesiatročný spolu oslavuje
so slovenským maliarom Danielom Fischerom,
aj ten má presne šesťdesiat. A v nich
je ešte obdiv abstraktného diela
a imaginárneho čísla spoločný.

Jeho lunostrieborné vlasy blčia až do nebies,
kde chodil, zavládla svetlofarebnosť. – –
A teraz niet ďalej, ani v Bratislave, ani inde!
Uzavrela sa strieborná doba konca milénia,
ktorej stvoriteľom a kráľom bol.

Hučí vo mne zvon Katedrály svätého Martina,
hučí v nás! i vo váhavých pomocných-
slovesách bolestnej straty… – Nám, starým
by už prislúchala imaginárna bytnosť,
a veľmi bolí, priateľ môj, že si odišiel Ty.


[1] Bratislava, 16. júl 2016., Pôvodná báseň bola zverejnená v denníku Új Szó. Táto verzia je značne prepracovaná.

[2] Pôvodne vo veži Dómu svätého Martina viselo šesť zvonov. Najväčší z nich, Wederin (Die Wederin), odliaty v roku 1670 vo zvonárskej dielni Baltazára Herolda, mal hmotnosť 2513 kilogramov, spodný priemer 1557 milimetrov a výšku 1 620 mm. Okrem neho tu bolo päť ďalších zvonov: Zwölferin z roku 1807 (hmotnosť 1358 kilogramov), Viertlerin z roku 1821 (823 kg), dva bezmenné zvony (500 kg a 133 kg), Josefin (262 kg) a najmenší 25-kilogramový Zügenglocklein (Umieračik). V roku 1914 po začiatku prvej svetovej vojny však všetky zvony, okrem najväčšieho Wederina, z veže zložili, roztavili a materiál z nich získaný použili na odlievanie diel. Dnes je vo veži katedrály umiestnených osem zvonov. Okrem pôvodného Wederina, ktorý musel byť pre značné poškodenie zrekonštruovaný, bolo v novembri 2000 do zvonice slávnostne inštalovaných ďalších sedem zvonov, symbolických darov okolitých štátov.

[3] Georg Rafael Donner, Svätý Martin so žobrákom, 1734, olovo, pravá loď katedrály. Vid. foto.

[4] Georg Rafael Donner, rakúsky sochár, priekopník barokového klasicizmu v strednej Európe. V Bratislave prežil 11 najplodnejších rokov svojho života a vytvoril tu svoje vrcholné diela, napr. hlavný oltár dómu sv. Martina. Začiatkom 18. storočia mestský chrám dostal mimoriadne vplyvného a zámožného mecenáša v osobe hlavy uhorskej cirkvi – arcibiskupa Imricha Esterházyho. Jeho zanietenosť pre umenie a kultúrny rozvoj sa prejavila nielen zveľadením chrámových priestorov v duchu nových umeleckých prúdov, ale najmä architektonicko-duchovným dotvorením farského chrámu.



Uploaded byRépás Norbert
Source of the quotationtranslator

minimap