This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Janík, Pavol: Molto adagio (Molto adagio in Macedonian)

Portre of Janík, Pavol

Molto adagio (Slovak)

Starí ľudia sa sťahujú.
Pomaly a nemotorne,
nie z vlastnej vôle
a bez cudzej pomoci.
Ťažkopádne sťahujú svoj staromódny nábytok,
predpotopné názory
a neodbytné bolesti v kĺboch.

Trasľavými údmi
márne hľadajú vypínače
na neznámych stenách
nového príbytku.
Nevládzu zažať svetlo
v šere samoty a nevedomia.

Zbytočne vyslovujú všetky slová,
na ktoré si ešte s ťažkosťami spomenú.
Už im nič nehovoria
ich vlastné slová.
Nerozumejú im.
Zabudli, na čo slúžili.
Nič im nepripomínajú.

Im. Cteným a váženým osobám,
ktorým patrí úcta a vďaka.

Starí ľudia sa sťahujú.
Zdĺhavo a neobratne,
neúmyselne
a celkom sami.
Ťarbavo sťahujú svoj starodávny nábytok,
prežité názory
a dotieravé bolesti v kĺboch.

Vytrvalo a nepríjemne
sa nás dotýkajú
rozochvenými končatinami.
Tiesnivo nám siahajú na hrdlo.

Starí ľudia sa sťahujú
do nás.
Po troške a nešikovne,
chtiac-nechtiac
a vlastnými silami.
Namáhavo sťahujeme svoj zastaraný nábytok,
opotrebované názory
a boľavé kĺby.
A ostatné veci,
ktoré už doslúžili.

Nenápadne a neodvratne
sa stávame ctenými a váženými osobami,
ktorým patrí úcta a vďaka.

Húževnato a skľučujúco
pokračujeme v trvaní dejov,
plynule sa posúvame v následnosti príbehov,
samozrejme ako hodinové ručičky.

Hlavou smerujeme
kolmo dolu,
prichystaní odbiť presný čas.

A nad nami
nechápavo zíva
modrá obloha,
na ktorej vietor preskupuje jagavé zrkadlá pamäti.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherSlovenský spisovateľ, Bratislava / Edícia Nová poézia
Source of the quotationDo videnia v množnom čísle, ISBN 80-85543-00-1
Bookpage (from–to)40-42
Publication date

Molto adagio (Macedonian)

Старите луѓе се преселуваат.
Пополека и несмасно,
не по своја желба
и без помош од други.
Со тешкотија го пресуваат својот старомоден мебел,
предпотопните погледи
и неизбежните болки во крстот.

Со треперливи раце
попусто ги бараат прекинувачите
на непознатите ѕидови
од новото живеалиште.
Не можат да ја запалат светилката
во сивилото на осамата и непознатото.

Попусто ги изговараат сите зборови,
на кои со мака си припомнуваат.
Веќе ништо не им кажуваат
и сопствените зборови.
Не ги разбираат.
Заборавиле за што им служеле.
На ништо не ги потсетуваат.

Ним. Уважавани и почитувани лица,
што заслужуваат почит и благодарност.

Старите луѓе се преселуваат.
Тешко и несмасно,
произволно
и сосем сами.
Несмасно го премесуваат својот стар мебел,
надживеани погледи
со здодевна болки во коските.

Упорно и непријатно
тоа се однесува и на нас
и нашите треперливи нозе.
Здодевна не притискаат на грлото.

Старите луѓе се преселуваат
во нас.
Лека-полека и невешто,
сакал-нејќел
и со сопствени сили.
Напорно го преселуваме својот стар мебел,
употребените погледи на живот
и болните коски.
И другите веќе
ислужени предмети.

Незабележливо и неизбежнно
стануваме почитувани и ценети личности,
што заслужуваат секаква благодарност и почит.

Упорно и мачно
продолжуваме во развојот на настаните,
упорно одиме по текот на настаните,
видливо като стрелките на часовникот.

Со наведнати глави
право надолу,
готови да покажеме точно време.

А над нас
неразбирливо се проѕева
синото небо,
на кое ветрот ги прередува блескавите огледала на умот.



Uploaded byRépás Norbert
Publisher„Григор Прличев“, Скопје
Source of the quotationПоправката на Титаник, ISBN 9989-661-48-0
Bookpage (from–to)43-45
Publication date

Related videos


minimap