Janík, Pavol: Molto adagio

Portre of Janík, Pavol

Molto adagio (Slovak)

Starí ľudia sa sťahujú.
Pomaly a nemotorne,
nie z vlastnej vôle
a bez cudzej pomoci.
Ťažkopádne sťahujú svoj staromódny nábytok,
predpotopné názory
a neodbytné bolesti v kĺboch.

Trasľavými údmi
márne hľadajú vypínače
na neznámych stenách
nového príbytku.
Nevládzu zažať svetlo
v šere samoty a nevedomia.

Zbytočne vyslovujú všetky slová,
na ktoré si ešte s ťažkosťami spomenú.
Už im nič nehovoria
ich vlastné slová.
Nerozumejú im.
Zabudli, na čo slúžili.
Nič im nepripomínajú.

Im. Cteným a váženým osobám,
ktorým patrí úcta a vďaka.

Starí ľudia sa sťahujú.
Zdĺhavo a neobratne,
neúmyselne
a celkom sami.
Ťarbavo sťahujú svoj starodávny nábytok,
prežité názory
a dotieravé bolesti v kĺboch.

Vytrvalo a nepríjemne
sa nás dotýkajú
rozochvenými končatinami.
Tiesnivo nám siahajú na hrdlo.

Starí ľudia sa sťahujú
do nás.
Po troške a nešikovne,
chtiac-nechtiac
a vlastnými silami.
Namáhavo sťahujeme svoj zastaraný nábytok,
opotrebované názory
a boľavé kĺby.
A ostatné veci,
ktoré už doslúžili.

Nenápadne a neodvratne
sa stávame ctenými a váženými osobami,
ktorým patrí úcta a vďaka.

Húževnato a skľučujúco
pokračujeme v trvaní dejov,
plynule sa posúvame v následnosti príbehov,
samozrejme ako hodinové ručičky.

Hlavou smerujeme
kolmo dolu,
prichystaní odbiť presný čas.

A nad nami
nechápavo zíva
modrá obloha,
na ktorej vietor preskupuje jagavé zrkadlá pamäti.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherSlovenský spisovateľ, Bratislava / Edícia Nová poézia
Source of the quotationDo videnia v množnom čísle, ISBN 80-85543-00-1
Bookpage (from–to)40-42
Publication date

Molto adagio (Serbian)

Stari ljudi se sele.
Polako i nespretno,
ne zato što tako hoće
i bez tuđe pomoći.
S mukom sele svoj staromodni nameštaj,
pretpotopne poglede na svet,
i uporne bolove u zglobovima.

Drhtavim rukama
uzalud traže prekidače
na nepoznatim zidovima
novog prebivališta. 
Ne uspevaju da upale svetlo
u polumraku samoće i svesti.

Nepotrebno izgovaraju sve reči,
kojih se s mukom još uvek sećaju.
Već im ništa ne kazuju
vlastite reči.
Niko ih ne razume.
Zaboravili su čemu su služili.
Ne podsećaju ih na ništa.

Oni. Cenjene i važne osobe,
kojima pripada poštovanje i zahvalnost.

Stari ljudi se sele.
Dugo i nespretno
slučajno
i sasvim sami.
Nespretno sele svoj starinski nameštaj,
prestarele tačke gledišta
i dosadan bol u zglobovima.

Uporno i neprijatno
dotiču nas
drhtavim udovima.
Čvrsto nas hvataju za grlo.

Stari ljudi se sele
pored nas.
Pomalo i trapavo
hoćeš- nećeš sami
sopstvenim snagama.
Marljivo sele svoj stari nameštaj
dotrajala mišljenja,
i bol u zglobovima.
I ostatak stvari koje su već odslužile svoje.

Neprimetno i neizbežno,
postajemo sveti i cenjeni ljudi,
kojima pripada poštovanje i zahvalnost.

Uporno i mučno
nastavljamo sa upornošću naše delovanje.
glatko klizeći u naravoučenija priča,
naravno kao ručice na satu.

Glavu savijamo
ravno dole
spremni da otkucamo tačno vreme.

A nad nama
nerazumljivo zeva
plavo nebo,
na kome vetar ponovo svrstava svetlucava ogledala sećanja.



Uploaded byRépás Norbert
Source of the quotationtranslator
Publication date

Related videos


minimap