This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Kapitáňová, Daniela: Samko Tále: Kniha o cintoríne

Portre of Kapitáňová, Daniela

Samko Tále: Kniha o cintoríne (Slovak)

Vtedy je najlepšie stať sa spisovateľom, keď prší, lebo vtedy aj tak nezbieram kartóny, lebo vtedy ich sprostý Krkan v Zberni neberie, že sú mokré, ale iným berie, aj keď sú mokré, Krkan sprostý. Iným berie, napríklad tej cigánskej potkanke Angelike Édesovej, tej berie, aj keď má mokré. Ale ja viem, čo je vo veci. To je vo veci, že keď príde potkanka Angelika Édesová, tak napíše papierik, že Hneď prídem, ale hneď nepríde, lebo on sa tam zavrie v Kancelárii s potkankou Angelikou Édesovou a robí s ňou pohlavné veci. Preto jej berie aj mokré a mne nechce brať mokré, tak nech neberie. Veď uvidí. Bude povedaný a ohľadom toho bude popoťahovaný. Ale mne je to jedno, ja som pracovitý a vždy si nájdem aj inú robotu, napríklad som spisovateľ.
Byť spisovateľom je preto veľmi ťažké, lebo z toho bolí ruka. Lenže mne to bolo predvídané. Že:
„Napíše knihu o cintoríne.“
Mne to predvídal starý Gusto Rúhe, že „Napíše knihu o cintoríne“, ale on je alkoholik, lebo sa živí a Sedí stále pred Pohostinstvom pri stanici a močí do kvetinovej výzdoby, a keď predvída, tak pľuje, chrchle a grgá, lebo on si myslí, že je to tak pri predvídaní povinné.
Starý Gusto Rúhe predvída takto:
Predvída ohľadom Adulára.
Adulár je kameň, ktorý je žltý a skoro priesvitný, lebo cez Adulár vidno. Volá sa Adulár. Jeho nemám zapísaného v zošite Priezviská, lebo on je kameň a ani neviem, či sa tak naozaj volá, alebo si to len starý Gusto Rúhe vymyslel. Je studený. Potom ten, čo mu predvída, musí držať Adulár tak dlho, až sa zohreje. Potom, keď sa zohreje tak, že je zohriaty, dá ho starému Gustovi Rúhemu. Potom všelijako grgá a iné a napíše školskou kriedou na asfalt predvídanie. Mne napísal toto, že:
„Napíše Knihu o cintoríne.“
Lenže starý Gusto Rúhe je alkoholik a za alkohol by napísal všetky debilniny na svete, aby mu ľudia uverili, že predvída a aby mu zaplatili alkoholický nápoj, lebo on je alkoholik, hoci je nezdravý a škodí orgánom. Ja som mu dal za predvídanie čokoládu, ktorá sa volá Mačacie jazýčky, ale starý Gusto Rúhe sa strašne roščúlil a začal vykrikovať, že bude na mňa zle, tak som sa zľakol, lebo aj keď si starý Gusto Rúhe len vymýšľa, tak to sa v naozajstnosti stalo, že začaroval Erika Raka. Keď toto dopíšem, tak napíšem, ako začaroval Erika Raka. Erika Raka začaroval veľmi, tak som radšej kúpil štamprdlík alkoholického nápoja. Potom sa starý Gusto Rúhe upokojil, až bol pokojný. Potom už negrgal a nechrchlal, ale napísal na asfalt, že: „Chlapec.“
Ja to nenávidím, keď mi hovoria, že Chlapec, lebo ja nie som žiaden chlapec, ja už mám skoro 44 rokov a som vážený a pracovitý, aj keby som nemusel byť, lebo ja som na invalidnom dôchodku ohľadom obličiek a potom mám aj takú chorobu, čo má aj meno, ale na tú nie som v invalidnom dôchodku, tú mám len tak. Mne už invalidný dôchodok veľakrát zvýšili, lebo mňa si ľudia vážia.
A iné.
Viacnásobnekrát ma ľudia napríklad žiadajú, aby som im niečo na vozíku odniesol alebo priniesol, tak im odnesiem, alebo aj prinesiem, hoci ja by som nemal dvíhať ťažké predmety, lebo to veľmi kazí. Ja musím byť veľmi starostlivý ohľadom svojho zdravia, lebo ja som na invalidnom dôchodku, a tak musím byť zdravý, lebo potom by som bol chorý a to je veľmi nebezpečné.
Preto mám zdravú života správu, veľa sa pohybujem na vzduchu a večer mám len ľahkú večeru.
Končatiny mi nepuchnú. V zime nosím teplé spodky. Jedny teplé spodky sa volajú Panter a druhé Trikota. Teplé spodky, čo sa volajú Panter, majú na nohe vyšité zviera pantera. Spodky, čo sa volajú Trikota, nemajú vyšité zviera.
Ťažké predmety si ale musia vyložiť sami, lebo ja to mám povinne zakázané, aj keď ma o to ľudia prosia. Keď bola Komunistická strana, tak som skoro iba ja sám v Komárne nosil predmety, ale odkedy komunistická strana odišla, tak aj niektoré obchody nosia predmety. Ale voľakedy som bol iba ja jediný a ešte niektorí.
Mne aj preto niektorí hovoria, že Chlapec, lebo ja nie som veľmi veľký, lebo som veľmi nerástol, lebo ja mám takú chorobu, čo má aj meno, a pri ktorej sa ani neholí a ani nerastie. Lenže načo by som rástol, keď ja mám už skoro 44 rokov a vtedy už nerastie nikto na svete. No nie?
No áno.
Ale aj keď som nenarástol ako iní na svete, aj tak som skladal za celú triedu Pioniersky sľub, lebo ja som bol úplne normálny a aj som, ja nie som žiadny debil, lebo som chodil do normálnej školy, a nie do Osobitnej školy, kam chodia debili, lebo ja nie som žiadny debil. Preto Pioniersky sľub je krásny.
Ja som ho hovoril na pódiu v Dome odborov v Komárne, za celú triedu som ho hovoril len ja jediný a dodnes si pamätám celý Pioniersky sľub. Iní si ho nepamätajú, hoci chodili aj do všelijakých iných škôl, a ja si ho pamätám, lebo ja si všetko pamätám, lebo mám veľmi inteligenciu.
Na Pioniersky sľub išiel so mnou môj starý otec, ktorého sme volali Otata, lebo keď sa dozvedel, že so mnou nik nechce ísť, tak sa roščúlil a povedal, že Tí hore to sledujú a kto nepôjde, tak bude popoťahovaný. Tak so mnou išiel, aby nebol popoťahovaný.
Keď skončil Pioniersky sľub, tak sme išli do cukrárne s RSDr. Gunárom Karolom a Darinkou Gunárovou.
Včera som videl Darinku Gunárovú.
Do cukrárne nás pozval Otata, lebo ja som hovoril Pioniersky sľub a to bola veľká vec, tak sme išli do cukrárne a jedli sme tam všelijaké malinovky a zákusky.
Sme išli do cukrárne a jedli sme tam všelijaké malinovky a zákusky.
Lenže v tom bol najvážnejší problém, že ja som dostal takú pioniersku šatku, čo nebola riadne červená. Skôr taká oranžová. Ale sa nekrčila a na rohoch sa nestrapkala. Len bola iná ako všetky ostatné v triede. Ja ju mám zabalenú v servítke a aj v krabici a veľa na to niekedy myslím. Že prečo nebola riadne červená, ale skôr oranžová. Lenže zase ju nebolo treba žehliť. Len nebola ako iné pionierske šatky na svete.
Mne povedala Omama, že ak chcem, že mi ušije takú pioniersku šatku, čo je riadne červená a aj sa krčí a strapká na rohoch, ale ja som sa zľakol, že Omama chce urobiť také, čo je zakázané, lebo to sa veľmi nesmelo, aby si ľudia len tak šili pionierske šatky. Lebo potom by si každý mohol ušiť pioniersku šatku, a aj dve a nebol by v tom poriadok. Lebo potom by si mohol aj ten ušiť pioniersku šatku, ktorý vôbec v živote nebol pionier a aj ten by mohol mať pioniersku šatku a to by bola hotová katastrófa.
Lenže Omama bola pánsky krajčír, ohľadom toho si myslela, že má povolené šiť pionierske šatky.
My sme starých rodičov volali Omama a Otata, ale len doma, lebo by to bolo čudné, keby sme ich volali Omama a Otata pred ľuďmi, lebo ja nepoznám nikoho iného na svete a ani v Komárne, kto by sa volal Omama alebo Otata. Lebo to je nemecké a my sme slovenskí.
Lenže ani Omama a Otata neboli nemeckí, aj oni boli slovenskí, len Omamina stará mama bola Maďarka a volala sa Csonka Eszter. To sa nikomu nepáčilo.
Ani mne sa to nepáčilo.
Omama čítala nemecké detektívky a ešte k tomu po nemecky, lenže si ich musela baliť do novín, lebo sa Otata bál, že by z toho mohlo byť zle, lebo detektívky boli od jednej, čo odišla emigrovať do Nemecka. Volali sa Allan Wilton. Boli v časopisoch. Mali aj obálky. Na obálkach boli všelijaké fotografie so všelijakými ľuďmi. Ja som sa na fotografie díval, kým Otata neprikázal, že musia byť zabalené do novín ohľadom neviditeľnosti.
Omama mi vždy rozprávala, čo práve robí Allan Wilton, lebo on bol detektív. Mal som ho veľmi rád, lebo vždy všetko vyriešil a bol aj veľmi skromný. Najskromnejší bol vždy ohľadom žien.
Niekedy boli fotografie farebné. Lenže ja som im ani vtedy nerozumel, lebo ja po nemecky neviem, lebo ja na také hlúposti nemám čas, ja viem po slovensky, lebo ja som slovenský, a po maďarsky, lebo som sa naučil, lebo ja mám veľmi inteligenciu, aj keď by sa to nemalo, lebo toto je na Slovensku.


PublisherSamko Tále - Kniha o cintoríne

minimap