Post (Slovak)
K výročiu Povstania
A predsa prach pod ohnivým spôsobom slova, človek, dvíham. Tri kroky za mŕtvymi odchádzajú vône.
Ó, vtáci, modlitební, modlitební!
Semenne býčí v kňazsky čistom slnku, granát a výbuchy v predpovedi Hamletovej lebky pod hrobom lampy, zabrzdenej hlinou, kedy sa udieva ich príbeh.
Pýtam sa, čo je pravda, žeravý hrot v chlebe proti hrudi, vôkol srdca prechádzajú vtáci.
Na víno siahni, z môjho chleba pretrváš. Medzi dvoma alabastrovými kostolíkmi, uprostred detských očí v čase plnom trávy (zvony spia pod smútočným flórom sadzí), v zrelom ovocí (smršť krídel, ó, kiež sa zarchanjelí!) prebúdzam sa živý. V šľapajach mŕtvych vstávajú vône na žriebäcích nohách.
Mŕtvi. Sunúť kvety po semene zo svetelných býkov. Ten číry hlahol! Oni, mŕtvi.
Svet v oceli sa zrkadliaci. Slepé jadrá očí, spev strmhlav do hrobu a nohy na mesiaci.
Odchádzate. Po dvadsiaty raz k živým po vašich stopách vracajú sa vtáci.
A spievajú v trvaní svojom.
Uploaded by | Répás Norbert |
Publisher | Zlatý fond denníka SME / zlatyfond.sme.sk |
Source of the quotation | Zážehy (1967) Digitalizátor: Literárna nadácia Studňa Copyright © 2008 Ján Stacho, dedičia |
Publication date | 1967 |
|
|
Őrség (Hungarian)
A Felkelés évfordulójára
S én mégis lázban égve kiáltom égre a szót, ember. A holtak után, három lépésre lemaradva, elvonulnak az illatok.
Ó, zsoltáros, zsoltáros madarak!
A papos tisztaságú napban bikamagvasan gránátok s robbanások Hamlet koponyája jóslatát beteljesítve az agyaggal zabolázott lámpás sírdombja alatt játszódik le tragédiájuk.
Kérdezem, mi az igazság, izzó tőrhegy a kenyérben szemközt az ember mellkasával, a szíve körül madarak szállnak.
Hörpintsd ki borod, az én kenyerem tovább fog éltetni. Két pici alabástrom kápolna között, gyermekszemek közt az időben, melyet benőtt a fű (harangok szunnyadoznak a korom gyászfátyla alatt), az érett gyümölcsben (viharzó szárnyak, ó, arkangyalokká szeretnének válni!) élve ébredek fel. A holtak lábnyomában illatok futnak csikólábakon.
Halottak. Virágokat halmozni a fénybikák magvaira. Az ám a tiszta zengés! Ők halottak.
Acél tükrében visszavert világ. Szemek vak magvai, fejjel lefelé sírba szálló ének s lábak a hold porában.
Elvonultok. Immár huszadszor és nyomotokban az élőkhöz a madarak visszarepülnek.
És énekelnek, énekelnek.
Uploaded by | Répás Norbert |
Publisher | Európa Könyvkiadó-Tatran Kiadó (Budapest-Bratislava) |
Source of the quotation | XX. századi cseh és szlovák költészet |
Bookpage (from–to) | 410-412 |
Publication date | 1986 |
|
|