Ady Endre: Praveký Kajan (Az ős Kaján in Slovak)
|
Az ős Kaján (Hungarian)Bibor-palásban jött Keletről Duhaj legény, fülembe nótáz, Szent Kelet vesztett boldogsága, Én rossz zsaketben bóbiskálok, Ó-Babylon ideje óta Korhely Apolló, gúnyos arcú, »Nagyságos úr, kegyes pajtásom, Nyögve kinálom törött lantom, »Uram, kelj mással viadalra, »Uram, az én rögöm magyar rög, »Uram, én szegény, kósza szolga, »Uram, van egy anyám: szent asszony. »Volna talán egy-két nótám is, »Uram, bocsásd el bús szolgádat, »Van csömöröm, nagy irtózásom S már látom, mint kap paripára, Száll Keletről tovább Nyugatra,
|
Praveký Kajan (Slovak)V purpure prišiel od Východu, za vpádu rýmov v prasvit zôr. Z jarený vínom, na paripe prišiel a s lutnou, spevom si Pra-Kajan ku mne prisadol.
Samopašník, mi v uši nôti, ja počúvam a prúdi mok. Ružové zore v dlhom rade prešuchnú sa a opilé klopú nám, klopú na oblok.
Stratené blaho Svät-Východu, prítomnosť táto, dnešok psí a cifrovaná budúcnosť — hmla na vínnom stole tančia, kým Pra-Kajan so mnou zápasí.
Ja v mrcha žakete si driemem, on skvie sa v nachu plápole. Krucifix, voskovice, chmúra. Veľký to turnaj, neúfny. A víno tečie po stole.
Od čias starého Babylonu Pra-Kajan so mnou bojuje. Tam snáď môj dáky predok chlipný blúdil, odvtedy druhom mi, otcom, cisárom, bohom je.
Korheľ Apollón, výsmešnícky, skíza mu plášť a čaká kôň, no víri bál a hučí turnaj. Vandruje, stále vandruje pohár po stole krvavom.
„Pán veľkomožný, druh môj prajný, pusť ma už, hlavu ťažkú mám. Mnoho už z dobrôt, mnoho bolo, dosť bolo hriechu, nocí, túh, dosť lásky, otče, prisahám.“
Zlomenú lutnu stonúc núkam, zlomené srdce, ale on chechtá sa. Život víri, jachá spevavej našej, krvavej a svätej krčmy pod oknom.
„Pane, vstúp s iným v súboj, mne je radosť nie radosť, ponurý hlavybôľ len je mámor, sláva, v mizerných snoch sa zodrali ľvie moje hrdé pazúry.“
„Maďarská, pane, moja hruda, jalová, vyžmýkaná. V čom ten veľký mámor je, čo núkaš? Čo stoja zmluvy vína, žíl? Čo človek, keď je Maďarom?“
„Pane, ja túlavý som sluha, vysatý blázon, pária. Nač piť už teraz do nemoty? Groš nemám, viera ufrnkla, sila je v ťahu, umriem ja.“
„Pane, mám matku: svätá žena. Mám Lédu: požehnaná buď. Aj zopár zábleskov mám snivých, aj druhov pár. A pod dušou ohavný veľký močiar: brud.“
„Snáď by som aj pár pesničiek mal, veľký spev, bujný, nový tón, no pozri, v prasúboji tomto ja padnúť chcem, ja ležať chcem pod stolom a pod mámorom.“
„Smutného sluhu prepusť, pane, veď ničoho niet, dobre viem, len istota, pra-istá Skaza. Netráp ma, nešiaľ, nespíjaj. Pane, ja viacej nepijem.“
„Mám čemer, hnus svoj, veľkú hrôzu a chorý, vetchý driek svoj mám. Naposled pred tebou sa kloním a o zem hodím pohár svoj. Pane, ja sa ti poddávam.“
A hľa, už sadá na paripu, potľapká ma, sa zarehce a diaľ ho nesú s pejkom jeho pohanské spevy, jasy zôr, bosorské vetry, horúce.
Z Východu k Západu zas v nový, pohanský turnaj letí on a s krucifixom, s črepmi čaše ja, meravo sa ceriaci, chladný, sa vystriem pod stolom.
|