Nad bočným dvorom večerné
svetlo sieť svoju napína,
jak vedro v studňu vnorené
tmou plní sa nám kuchyňa.
Tíš, – vstala ťarbavo a hľa,
začína kefa rajbanie;
nad ňou kus steny premýšľa,
či spadnúť dole a či nie.
Noc v olejnatých handrách kráča
a vzdychnúc, síde s oblohy,
kraj mesta dá si pod nohy.
Potom sa cez námestie stáča
s lampášom, čo má od mesiaca.
Stoja jak ruiny
fabriky a ich komíny,
no kým noc vonku vzdychá,
v nich hustne ešte masívnejšia tma,
podstavec ticha.
A cez obloky tkáčovní
v snopoch svetla steká
luna mäkká,
jej jagavý lúč strieborný
jak vlákno prúdi cez brdá
a pokým stojí robota,
do rána tkajú stroje hundravé
tkáčkam ich sníčky splývavé.
A obďaleč zas k stínu stín,
jak klenbovitý cintorín:
skrutkáreň, železiareň, cementáreň.
Tajnosť chmúrneho zmŕtvychvstana
závody tieto strážia v sne.
Kás‘ mačka kutre na ohrade
a nočný vartáš z povery
hneď v svetlonosa uverí, -
dynamá ako chrobáci
chladno sa lesknú v rade.
Zapískal rušeň.
V hustnúcom šere vlaha pláva,
Spadnuté lístie ohmatáva
a prach na ceste
obťažkáva.
Tu strážnik kročí na chodník,
Tu hundrajúci robotník.
A, roznášajúc letáky,
prebehne tu-tam
súdruh nejaký.
Pred seba ňuchá ako pes
a ako mačka vetrí dozadu,
vyhýbajúc sa lampám,
čo na ceste si staly do radu.
Kazí sa svetlo v ústach krčmy,
mláku dávi jej okien pár;
lampa dnu bliká mdlými lúčmi,
pod ňou nádenník samotár.
Drieme si krčmár, nemá práce,
chrup cerí k stene, chrápal by,
žiaľ skypel mu hor’ schodmi, plače.
Revolúciu velebí.
Pleskotajúce vody stuhly
jak vychladnutý kov.
Vietor jak bludné psisko chodí,
jazyk mu visí, strebe vody
z barín i jarčekov.
Slamníky ako plte nemo
po prúde noci plávajú –
skladište loď je uviaznutá,
slieváreň ponton železný,
a slievač nad kadlubom sní,
dieťatko si v ňom uliať húta.
Vlhké je všetko, ťažké všetko.
Bedárskych krajín mapy tu
maľuje pleseň svojou štetkou.
A tamto v pustých lučinách
handry na biednych travinách
a papier. Šuští! Ani hnúť,
darmo sa vypína...
Slizké tvoje vetry sa podobajú
špinavým plachtám, čo tu vlajú,
ó noc!
Na nebi visíš ako na niti
vetchý perkál a ako na žití
smútok, ó noc!
Noc chudobných! Mne uhlím buď,
rozfakli sa cez moju hruď,
železnú rudu vo mne tav,
z nej nákovu mi v srdci sprav,
kladivo, čo vie ukuť raz-dva
kĺzavú čepeľ pre víťazstvá,
ó noc!
Vážna je noc, ťažké jej tmy.
Ja už tiež, bratia, spal by som.
Každý chráň dušu pred trudmi.
Každý chráň telo pred plazom.
