Feldek, Ľubomír: Vypratá báseň
|
Vypratá báseň (Szlovák)1 Vytiahla si z práčky svoju zásterku a našla si v nej moju báseň a zvolala si prekvapená: – Je vypratá! Ostal z nej iba modrý fľak na bielej stránke, podobný súmraku nad zasneženou stráňou, v ktorom krajina zaspáva ako zabudnutá, hoci už raz napísaná báseň, a jej spánok sa podobá smrti. 2 I láska ako keby občas nebola. Noc víri ako nehybná a čierna vôna inej ženy, nad ktorou sa krúti moja hlava. Tma napína sa ako látka, spoza ktorej cítiš tep iného muža, pálčivý a ťažký, tlačiaci ťa k hlbokému stromu. Ráno je ďaleko a svetlo na druhej miske váh až príliš ľahké. Vzdorovať zdá sa nezmyselné, a vzdorujeme predsa, lebo krajine, ako už raz napísanej, hoci zabudnutej básni, farebne sa sníva a je živá. 3 A ako náhodou sa objavuje úsvit nad zasneženou stráňou, podobný poznámkam v starom zápisníku, z ktorých znovu skladám vypratú báseň. A čosi, podobné spomienke, mi schádza na um až teraz, tak ako predtým čosi, podobné predpovedi. A tiež ja prekvapený volám: – Je vypratá! Zásterka moja! To takto vždy znova bude musieť chodiť moje slovo do pračky?
|
