Ez az oldal sütiket használ

A portál felületén sütiket (cookies) használ, vagyis a rendszer adatokat tárol az Ön böngészőjében. A sütik személyek azonosítására nem alkalmasak, szolgáltatásaink biztosításához szükségesek. Az oldal használatával Ön beleegyezik a sütik használatába.

Kráľ, Janko: Ipolyság - 3 (Šahy - 3 Magyar nyelven)

Kráľ, Janko portréja

Vissza a fordító lapjára

Šahy - 3 (Szlovák)

Ak ste o hontianskom počuli väzení —
nejeden už šuhaj tam bol zatvorený.
Tí hontianski páni, tvrdší ako skala,
nejedna dievčina Šahy oplakala,
čo cicajú krásu, zdravie šuhajovi,
aj toho prekliala, čo zmyslel okovy.
Nie každý vydrží tie moriace muky,
keď sa raz dostane do stoličnej ruky.
Väčšina obledne, na posmech vycivie
a keď vyjde vonká, na vetre zahynie.
Kto biede, trápeniu chudáka neverí,
nech počúva v noci stískanie fujery,
ktorú väzeň potme ukradomky lapá,
keď temničiar zaspal, jeho kríž a trápa.
Jeho osud v lepšie žiaden nepremení,
darmo plače, hluché opakujú steny,
darmo milá, otec, mať ho má v pamäti,
on sotva potechy už bude videti.
Každý predmet drahý jeho cit zatína,
musí zaň sa hanbiť priateľ a rodina.
Jemu zväzky drahé nedajú potechy,
samá myseľ na ne je kára na hriechy.
Poctivosť, dôvera viac sa nenavráti,
domnienka zlá o ňom, kým je živý, platí.
On, rukou zákona navždy porazený,
iba žije preto, aby bol mučený.
Povedomie trpké cit jeho zožiera:
Držia ho v okovách ak’ škodného zvera.
Cieľ jeho — slobodu — svet neuznáva viac!
Už preňho nesvieti slnce, ani mesiac,
ani čas nepodá mu žiadnu potechu
a z jednej do druhej prechádza hodiny.
Čo poviete na to, jestli je nevinný?
Jestli nevedomosť a chyba sudcova,
svedkov nesvedomie — nenávisť vrahova,
pomsta, závisť, zrada soka hanebného,
ziskužiadostivosť sudcu falošného,
spiknutie kujonov proti anjelovi
uvalilo naňho hrôzu a okovy?
Jestli ten narobil mu tieto trápenia,
čo nikde nepatrí, iba do väzenia,
čo by ho nemalo ani nebo trpieť,
ani zem tá nosiť, miesta dať tento svet,
a vrah po slobode chodí v povážnosti —
a on padol, obeť vlastnej statočnosti,
v tmavej, bohopustej kynožený sieti,
ak’ by nebol hoden svetla, čo von svieti!?
Čo poviete na to, keď pre túžby, ctnosti,
sväté presvedčenie, cit spravodlivosti,
pre zásluhy, brané od vraha za hriechy,
musí sa odrieknuť už všetkej potechy,
umrieť svojim cieľom skrz hanobné súdy
a deliť jedného zločinca osudy,
vydrapený silou zo svojho úkonu,
na posmech poriadkom, súdu a zákonu,
za dôvod očitý o ráze zákonov,
že obec nejedna je hŕba kujonov,
držiacich sa preto ak’ reťaz pospolu,
aby ich hanebnosť mala moc zákonu?!

Presvedčenie horké padne na temnice,
na bezbožnú ruku hontianskej stolice,
na ten dom pošmúrny, hajdúcha vo zbroji,
čo v noci, čo vo dne, v daždi vartu stojí,
nehľadiac na búrku, zimu, fujak, leju,
aby zničil väzňom uprchnúť nádeju —
a na tých bedárov za tými mrežami,
čo sú tam za živa dnuká pochovaní,
od ktorých nežiada inšie viac svet celý,
len aby v tých mukách bezpečne sedeli,
ak nočné mátohy do mraku zazdené,
z bieleho dňa na noc tmavú vysúdené.




FeltöltőRépás Norbert
KiadóZlatý fond denníka SME / zlatyfond.sme.sk
Az idézet forrásaDielo digitalizoval(i): Michal Garaj, Viera Studeničová, Miriam Mládková, Peter Krško, Martin Droppa, Pavol Tóth, Janka Kršková, Gabriela Matejová, Róbert Zvonár, Renáta Klimová, Michal Greguška, Martina Červenková, Andrea Minichová, Joze

Ipolyság - 3 (Magyar)

Hont megye börtöne ismert messze földön,
bizony, nem egy legényt őrzött már e börtön.
Sziklakemények a honti uraságok:
nem egy lány siratta már az Ipolyságot,
mely a legényeknek erejét kiszívja —
a bilincskészítőt is igen átkozva.
A gyötrő kínokat nem bírja mindenki,
ha egyszer a megye bezárja „pihenni.
Sovány lesz legtöbbjük, igen-igen sápadt,
s ha ki is kerül még, elpusztul, mert ványadt.
Aki el nem hiszi kínját a legénynek,
hallgassa éjjel, ha furulyája éled,
meg hogy szólaltatja a sötétben lopva,
míg alszik a foglár — hogy szól panaszkodva.
Jobbra fordítani ki sem tudja sorsát,
ha sír, visszaverik a falak a hangját,
emlékszik rá apja, anyja és kedvese:
meg nem vigasztalják talán már sohase.
Minden tárgy drága szép emlékét becsmérli,
családját miatta sok-sok szégyen éri.
Rokoni kapcsolat nem vigasz számára,
a ráemlékezés is már bűn forrása.
Vissza nem kaphatja becsületét többé,
rosszul vélekednek róla már örökké!
O, kire lesújtott örökre a törvény,
csak azért él már, hogy kínozza az önkény,
keserűen emészti a bánat őt egyre,
mint kártékony állat, bilincsbe van verve.
Célja — a szabadság — többé már nem számít,
számára a nap és a hold nem világít,
s az idő sem nyújthat semmi vigaszt néki,
óra óra után múlik, szakadatlan.
Mit szóltok hozzá, ha mégiscsak ártatlan?
Ha bírók hibája és tudatlansága,
tanúk gyűlölete, gyilkos árulása,
a bosszú, irigység, lelkek kedve-kénye,
a hamis bírónak vad haszonlesése,
s összeesküvés a szelíd angyal ellen
döntötte bilincsbe, jóvátehetetlen.
Hogyha a kínokba éppen az döntötte,
ki sehová nem való, csak mély börtönökbe,
kit össze kellene zúznia az égnek,
ki — ha van igazság — a földön nem élhet,
s a gyilkos szabadon jár s köztiszteletben —
a becsületes meg elbukott kegyetlen;
hálókban vergődik, sötét éjben élve,
s arra sem érdemes, hogy a napfény érje?
Mit szóltok hozzá, ha sok vágya, erénye,
igazságérzete, szent meggyőződése
miatt, mit a gyilkos bűneiért vállalt,
nem kapja meg enyhét a vigasztalásnak,
s meg is kell halnia — ellene nagy vád van,
s osztoznia kell egy bűnöző sorsában,
a feladatától a törvény eltépte,
a bíróság s a rend örök szégyenére,
mely bizonyítja a jelenlévő önkényt,
s hogy gazok serege csupán némely község,
s összetartanak ezért, láncszemekként,
hogy a gyalázatuk alkossa a törvényt?

Keserűség ül a sötét börtönzárkán,
szépséges Hont megye istentelen házán,
a vak épületen, a fegyveres hajdún,
aki éjjel-nappal őrt áll ott egy sarkon,
ügyet sem vetve most hidegre, záporra,
s a foglyok szökését mindig meggátolja,
a nyomorultakra a bánat ül egyre,
akik élve vannak ott bent eltemetve,
s akiktől a világ semmi többet nem vár,
csak hogy kínjaikban üldögéljenek már,
mint sok befalazott éjjeli kísértet,
kit fehér nappalból vad éjre ítéltek.



FeltöltőRépás Norbert
KiadóSlovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, n.p. Bratislava a Versbarátok köre 3. tagilletményeként
Az idézet forrásaJanko Kráľ -Toborzó, Válogatott versek, fordítók: Tóth Tibror, Végh György
Könyvoldal (tól–ig)95-97
Megjelenés ideje

minimap