Kedysi bol tu cintorín.
No storočia už zabudli
čas jeho clivej slávy.
A priehlbinky po hroboch
svedčia len o tom, že aj kopec
môže byť kučeravý.
Mať príroda to zakryla
kombináciou machu z hôr
a štíhlej lúčnej trávy.
Na vrchol toho kopčeka
– nevedno, kde ich vzala –
akoby jeho pointu
postavila dve bralá.
Do jedného z nich
my, velikáni malí,
(pár rokov, čo sme opustili škôlku),
do jedného z tých brál sme vtedy zamúrali
Pamätnú listinu vraj Kultúrneho spolku.
Aj hymna pri tom zaznela.
Sobotienka ide jej nápev požičala.
Tá hŕstka malých velikánov
v pozore pri nej stála.
Dajte si pozor na deti,
vy veľkí.
To zbierajú váš peľ
tie drobné Božie včielky.
Zaviečkujú si ho do zvedavého tielka.
Napodobňujú vás.
Sú to o vás tie najpresnejšie
žijúce zrkadielka.
Ich tvar je z vašej nákovy.
Žijú na vašom chlebe.
Raz budú také ako vy.
Tak buďte ľudskí k sebe.
