This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

The page of Kopcsay, Márius, Slovak Reception

Image of Kopcsay, Márius
Kopcsay, Márius
(1968–)

Reception

Charakteristika tvorby
Debut Máriusa Kopcsaya Kritický deň bol spojený najmä s recenzentskou diskusiou o „škaredých slovách“ v literatúre. Napriek tomu treba poznamenať, že v bežnej reči ich možno postrehnúť oveľa viac a v Kopcsayovom zámere písať prózu, ktorá zachytí ľudí v ich najbežnejších situáciách, vyznieva toto vulgárne gesto celkom mierne, alebo – ak chceme – funkčne. Trápne, nepríjemné, ufrflané, vyžité – aj takto by sa dali charakterizovať jeho postavy a príbehy. Ťažko povedať, či si takúto tematiku vyberá sám, lebo ho niečím priťahuje, prípadne sa s ňou potrebuje inak vyrovnať. Isté však je, že Kopcsay svoje písanie štylizuje ako nudné a fádne, necíti potrebu vytvárať zložité fabulačné a naratívne postupy; napriek tomu si udržiava odstup a nadhľad, vďaka ktorým sú jeho texty ľahko čitateľné. Za mnohými motívmi cítiť autorský postoj a jemne štylizovanú autopsiu, ktorá vrcholí v pocitoch zbytočnosti žitia – otázka potom u neho nestojí tak, aký je zmysel života, ale či vôbec nejaký zmysel jestvuje. V knihe nájdeme aj dva juvenilné texty, datované do skoršieho obdobia, s jemným kontrastom sveta dospelých a detského sveta, ktorý si ešte veľa neuvedomuje a uspokojí sa s lacným vysvetlením a pretvárkou. Nemožno povedať, že Kopcsay vo svojej druhej knihe Stratené roky vytvára hrdinov, ktorí sú svojím spôsobom výrazne odlišní ako jeho predchádzajúci hrdinovia. Ich dištanc od sveta znova vytvára na báze kompaktného prozaického celku, tentoraz však na zrelšom a prepracovanejšom podloží. Tento celok je tichý (až na tých pár vulgarizmov), akoby len opisoval jednoduchý, možno až „slabý“ (V. Mikula) príbeh, no v skutočnosti hovorí o ľuďoch, ktorými môžeme byť aj my. Kopcsay svojich hrdinov stavia bez problémov do hlúpych a naivných situácií a čaká, čo urobia. Väčšinou nemajú veľa možností. Čitateľ len o málo viac. Jeho hrdinovia sú neplnoletí chlapci, čo rozdávajú rozumy, sami by však potrebovali poradiť; adolescenti, čo svoje prvé sexuálne zážitky prežívajú hlavne v hlave; frustrovaní manželia, až veľmi „neatraktívni“. Príbehy z čias reálneho socializmu, prípadne tesne po ňom, sú úprimné a bezradné. Vzniká tak nie veľmi „ukričaná“ a trošku rozbitá próza. Za pozitívum oboch jeho kníh možno brať čiastočný návrat k „normálnemu“ (epickému) príbehu, kde už nedominuje výrazné autorské gesto sebaprezentácie, ale autor myslí aj na čitateľa. Kopcsayovi hrdinovia sú teda neideálni, roztržití, a akoby to nestačilo, často aj na pohľad a správaním nepríjemní. Ide až o sústredený záujem o anomálie všednosti: to, čo autor nezvláda literárne, akoby nahrádzal „odchýlkou“ od normálu. Robí to však úprimne, a práve tým dosahuje stotožnenie sa čitateľa s príbehom, teda čitateľský záujem. (Radoslav Tomáš)

Monografie a štúdie o autorovi
Halvoník, A.: Márius Kopcsay: Domov. In: Knižná revue, 16, 2006, č. 2.
Kršáková, D.: Bez minulých obmedzení. In: Knihy a spoločnosť, december 2004.
Mikula, V.:  „Nezrelý“ debutant. In: OS, 1999, č. 4.

O autorovi
„Márius Kopcsay píše o rokoch detstva a mladosti a súčasne o pocitoch dnešného tridsiatnika so zreteľným autentickým pozadím, no i s jasnou mierou literárnej štylizácie. Tieto dve tematické vrstvy – detstvo a súčasnosť – sa u neho striedajú, v niektorých poviedkach sa dokonca cielene prestupujú a prelínajú. Kopcsay cez svoje postavy spomína na (evidentne vlastné) detstvo a minulosť, vracia sa do čias, keď po uliciach jazdili trabanty, všetky deti v republike sa obliekali rovnako a v rádiu vysielali z košického štúdia reláciu Maratón... (Nedá sa nič robiť, ale niektoré odkazy tohto typu zarezonujú už iba v generácii „pamätníkov“). Nezaujíma ho doba, ale subjektívne prežívanie vlastného individuálneho života. Návraty do detstva však automaticky neznamenajú pohľad cez ružové okuliare. Namiesto nostalgických spomienok sa Kopcsayove „detské“ prózy sústreďujú na vecné podanie väčšinou nepríjemných či trápnych zážitkov (alergia, tučnota, výsmech rovesníkov, neúspech v tanečnej, detský strach z „tajomných“ rečí dospelých).“ (Dana Kršáková)

„Kopcsayovo majstrovstvo spočíva – nazdávam sa – v tom, že má úplne pod kontrolou zámerne fádny, nulový štýl. Ustrážiť takýto štýl musí byť poriadne ťažké. Dialógy sú zväčša nenápadné, no doťahuje ich ad absurdum bez toho, že by sme im prestali veriť. Naopak, sú presnou a presvedčivou patofyziológiou banality (napríklad hádka manželov v Pivnici). Žiadne zaznamenané či významné narodenie ani smrť: postavička sa prosto objaví – plahočí sa, trapoší – a len tak zmizne.“ (Viktor Suchý)

„Málo slovenských textov je tak intímne spätých s osobou autora a ešte menej z nich je pritom takých ’neobťažných’! Kopcsay zrejme v literatúre našiel spôsob, ako nebyť (aspoň na chvíľu) na ťarchu sebe a ani ostatným. Svoju neradostnú zvesť vie šíriť tak, že kto chce, môže sa na nej len zabávať, a pritom si nemusí pripadať ani ako hlupák, ani ako cynik. Kopcsay ovláda umenie byť subjektívny, a nezaťahovať pritom do veci čitateľa: ako rozprávač to naaranžuje tak, že nie jemu sa deje krivda, za ktorú (podvedome) môžeme my, ale nám sa akosi deje krivda tým, že nie je dokonalý, za čo nás odškodní aspoň vtipným rozprávaním o svojej nedokonalosti, ’nezrelosti’.“ (Valér Mikula)

Ocenenia
Cena Ivana Kraska za debut Kritický deň (1998)
Prémia v súťaži POVIEDKA za rok 1996
Cena poroty v súťaži POVIEDKA za rok 2000
Literature ::
Translation ::

minimap