Tennyson, Alfred Lord: In Memoriam A.H.H.

Strong Son of God, immortal Love,
Whom we, that have not seen thy face,
By faith, and faith alone, embrace,
Believing where we cannot prove;

Thine are these orbs of light and shade;
Thou madest Life in man and brute;
Thou madest Death; and lo, thy foot
Is on the skull which thou hast made.

Thou wilt not leave us in the dust:
Thou madest man, he knows not why,
He thinks he was not made to die;
And thou hast made him: thou art just.

Thou seemest human and divine,
The highest, holiest manhood, thou.
Our wills are ours, we know not how;
Our wills are ours, to make them thine.

Our little systems have their day;
They have their day and cease to be:
They are but broken lights of thee,
And thou, O Lord, art more than they.

We have but faith: we cannot know;
For knowledge is of things we see
And yet we trust it comes from thee,
A beam in darkness: let it grow.

Let knowledge grow from more to more,
But more of reverence in us dwell;
That mind and soul, according well,
May make one music as before,

But vaster. We are fools and slight;
We mock thee when we do not fear:
But help thy foolish ones to bear;
Help thy vain worlds to bear thy light.

Forgive what seem'd my sin in me;
What seem'd my worth since I began;
For merit lives from man to man,
And not from man, O Lord, to thee.

Forgive my grief for one removed,
Thy creature, whom I found so fair.
I trust he lives in thee, and there
I find him worthier to be loved.

Forgive these wild and wandering cries,
Confusions of a wasted youth;
Forgive them where they fail in truth,
And in thy wisdom make me wise.[1]

(fragment)

Boží Syn mocný, žriedlo večnej lásky,
ku Tebe v túžbe ľudské oko ziera —
objať Ťa vládze však len viera, viera —
dôvera tam, kde dôkazov niet skazky.

Stvoril si život vo všetkom, čo dýcha —
Tvoje sú svety tieriov, svetiel bane.
Smrť stvorils'; lebky, vzišlé z Tvojej dlane,
za podnož sú Ti, vypŕcha z nich pýcha.

Nenecháš v prachu ležať svoje dielo;
človeka stvorils' človek nevie prečo.
Myslí: Nie, aby v hrobe zhnilo telo!
Mrie však, hoc Tvojím dielom také niečo!

Zdá sa, že z Teba Boh i človek volá,
najkrajší, najsvätejší z všetkých ľudí.
Našou je naša vôľa, ale blúdi —
na to len našou, aby Tvojou bola.

Nad ľudským telom vietor zmaru vanie —
vzíde náš deň a koniec, koniec s nami.
Sme iba Tvojho svetla úlomkami,
a viacej než my všetci, Ty si, Pane!

Máme len vieru. Známosť? — To sú báje!
Čo možno vidieť, to len možno znať.
Veríme však, že preds' tu od Teba je
iskierka do tmy ráč ju rozdúchai.

V poznaní vzrastať kiež je naša sudba —
viacej daj úcty, viacej svätej bázne,
mohutnejšie než dosiaľ v svet nech zaznie
mysle a duše harmonická hudba.

Sme my to blázni, mdlí... Čo nás tak splietio?
Zhŕdame Tebou, ked' sa netrasieme.
Pomôž však svojim bláznom uniesť bremä
a svojim pyšným svetom Tvoje svetlo

Odpusti moje hriešne úbohosti —
v čom bola od počiatku cena moja.
Len medzi ľucľmi platia ľudské ctnosti,
pred Tebou, Pane Bože, neobstoja.

Odpusti žiaľ môj za priateľom vzatým —
aký len krásny z Tvojej ruky vzišiel!
Verím, že žije — lebo k Tebe išiel —
hodnejší lásky, pripojený k svätým.

Odpusti zmätok, s akým mlad bôr vníma,
väšnivých nárkov neúmernú mieru —
odpusť ak bola! — pravde spreneveru,
múdrosťou svojou múdrym učiň si ma.[1]

(Úryvok)