This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

The page of Macsovszky, Peter , Slovak Reception

Image of Macsovszky, Peter
Macsovszky, Peter
(1966–)

Reception

Charakteristika tvorby
V prvých dvoch básnických zbierkach, Strach z utópie (1994) a Ambit (1995), Macsovszky rezignoval na estetické evokovanie ilúzie o splynutí textu s realitou a na chápanie básne ako autentickej subjektívnej výpovede. Sústreďuje sa na skúsenosť s odcudzením slova a skutočnosti. Svoju výpoveď stavia na princípoch privlastňovania a manipulovania s textami bez primárnej estetickej hodnoty. Vznikajú tak básne-asambláže z privlastnených filozofických, vedeckých, umenovedných, populárno-náučných a pseudovedeckých opisných a výkladových textov a metatextov. Vytvára teda sterily (Rédey), ktoré neodkazujú ani na vonkajšiu životnú realitu, ani na vnútornú realitu subjektu, ale len na iné texty. Tak ostentatívne obnažuje odcudzenosť, mimobežnosť jazykovo ukotvenej básne a bytia a demonštruje zlyhávanie ľudských pokusov o zredigovanie sveta jazykom. V zbierke Ambit (1995) obohacuje túto metódu o ďalšiu, keď imitovaním symbolického jazyka hermetikov a alchymistov zvádza čitateľa do sveta nekonečného metastázovitého bujnenia komentárov, analógií a voľne zameniteľných významov. Namiesto objavenia definitívneho zmyslu diania, namiesto prieniku k podstate života je výsledkom toho skúsenosť, že človek je pri svojich pokusoch o účasť na univerze bezvýchodiskovo zauzlený v metarealite vlastných projekcií a konštrukcií.
Aj projekt Cvičná pitva (1997) prináša texty, ktorých zámerom nie je komentár reality, nie sú to pripomienky k bytiu, ale poznámky k písaniu. Macsovszky sa vzdáva aj vonkajšej podobnosti s konvenčnou poéziou a vynachádza vlastnú básnickú jednotku: paragrastrofu. Texty tohto antitraktátu sú len náčrtmi, skicami skíc k finálnemu textu, ktorému nie je súdené nadobudnúť definitívnu podobu.
Jednotlivé texty zbierky Súmračná reč (1998) aj kniha ako celok predstavujú kompozične akýsi rebrík veršov, ktoré reprezentujú paradoxnú mnohotvárnosť a neuchopiteľnosť ľudskej integrity. Zmiešavajú sa, podmieňujú a prenikajú, často sa protirečivo komentujú, škriepia a popierajú, predvádzajú, zavádzajú a pretvarujú. Vrenie, vírenie a bľabotanie vnútornej reči vrcholí ironickým gestom à
la Wittgensteinov Tractatus, teda vytiahnutím rebríka, ktorý reprezentuje spornú a vymykajúcu sa ľudskú identitu spod nôh subjektu a jeho precitnutím v závratnom vákuu univerza. Tak sa demonštruje iracionálnosť ľudského uväznenia v rečovej aktivite, ale zároveň zdôrazňuje nevyhnutnosť čo najotvorenejšej účasti na tejto absurdnosti.
Od roku 2000 sa autor sústavnejšie prezentuje prózou. Spomedzi dosiaľ vydaných diel zbierka poviedok Lešenie a laná (2004) predstavuje druhový pendant k sebareferenčnej poézii v tom zmysle, že sa experimentálnym spôsobom sústreďuje na obnažovanie epických stavebných princípov, kategórií a ťažiskových charakteristík (žáner, téma, fabula, sujet, konflikt, postava, miesto, čas, príbehovosť, zážitkovosť), keď z nich napríklad robí postavy. Ďalšie tri knihy spája popri dekonštruktívnych výstavbových princípoch (fragmentarizácia, intertextualita, miešanie žánrov a pod.) psychická a emocionálna konštitúcia ich hlavných mužských protagonistov a groteskná povaha epických situácií, ktorými prechádzajú. V novelistickom pokuse Frustraeón (2000) prostredníctvom odpatetizovaného iniciačného sujetu vypovedá o frustrujúcej spriahnutosti sveta proti krehkému indivíduu. V žánrovo, kompozične aj štýlovo heterogénnom románe Fabrikóma (2002) rozširuje svoj záber na postihovanie všadeprítomnosti ideologicky manipulatívneho usporiadania sveta ľuďmi (medzinárodnopolitický rámec, náboženstvá, rodové stereotypy, životné vzorce, roly v pracovných vzťahoch, partnerskom spolužití etc.). Autobiografické situovanie jej hlavného hrdinu do intelektuálno-umeleckej society vedie k posilneniu pamfletovej roviny rozprávania, keď viaceré postavy románu odkazujú na verejne známe osoby nášho kultúrneho, politického i ekonomického života.
Macsovszkého radikálne anestetická a analyticky sebareferenčná poetika pôsobí v  kontexte našej súčasnej poézie esteticky aj vývinovo produktívne. Práve jeho vystúpenie zmenilo tvár slovenskej poézie v 90. rokoch a iniciovalo záujem o subverzný či problematizujúci prístup k básnickému gestu u viacerých mladších básnikov (M. Habaj, N. Ružičková a i.). Jeho prozaická tvorba zasa inovatívne prispieva do momentálnej tematickej škály osviežujúco demýtizujúcimi zásahmi do umelecko-intelektuálnych slovenských kruhov. (Jaroslav Šrank)
Anthology ::
Literature ::
Translation ::

minimap