This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Arany János: Pohona pred máry (Tetemre hívás in Slovak)

Portre of Arany János
Portre of Hviezdoslav, Pavol Országh

Back to the translator

Tetemre hívás (Hungarian)

A radványi sötét erdőben
   Halva találták Bárczi Benőt.
Hosszu hegyes tőr ifju szivében;
   "Ime, bizonyság Isten előtt:
   Gyilkos erőszak ölte meg őt!"

Kastélyába vitette föl atyja,
   Ott letevék a hűs palotán;
Ki se terítteti, meg se mosatja:
   Vérben, ahogy volt, nap nap után
   Hever egyszerű ravatalán.

Állata őrzeni négy alabárdost:
   "Lélek ez ajtón se be, se ki..."
"Hátha az anyja, szép huga már most
   Jönne siratni?" - "Vissza neki;
   Jaj, ki parancsom, élve, szegi!"

Fojtva, teremről rejti teremre
   Halk zokogását asszonyi bú. -
Maga, pecséttel, "hívja tetemre"
   Kit szemre vesz, ölyvként, sanda gyanú:
   Legyen a seb vérzése tanú.

A palotát fedi fekete posztó,
   Déli verőn sem süt oda nap;
Áll a tetemnél tiszti pörosztó,
   Gyertya, feszűlet, kánoni pap:
   Sárga viaszfényt nyughelye kap.

"Jöjjenek ellenségi, ha voltak!"
   Jő, kit az apja rendre nevez;
Hiába! nem indul sebe a holtnak
   Állva fejénél az, vagy emez:
   "Gyilkosa hát nem ez... újra nem ez."

"Hát ki?..." riad fel Bárczi sötéten,
   "Boszulatlan nem foly ez ösi vér;
Ide a gyilkost!... bárha pecsétem
   Váddal az önnön szívemig ér:
   Mindenki gyanús nekem, aki él!"

"Jöjjenek úgy hát ifju baráti!"
   Sorra belépdel sok dalia:
Fáj nekik a hőst véribe' látni,
   S nem harc mezején elomlania.
   Erre se vérzik Bárczi fia.

"Jöjjön az udvar! apraja, nagyja...
   Jöjjön elő Bárc, a falu, mind!"
Megkönnyezetlen senki se hagyja,
   Kedves urára szánva tekint.
   Nem fakad a seb könnyre megint.

"Jöjjön az anyja! hajadon húga!"
   Künn a leány, már messze, sikolt;
Anyja reárogy, öleli búgva:
   Mindre nem érez semmit a holt:
   Marad a tört vér - fekete folt.

"Jöjjön utolszor szép szeretője,
   Titkos arája, Kund Abigél!"
Jő; - szeme villan s tapad a tőrre,
   Arca szobor lett, lába gyökér.
   - Sebből pirosan buzog a vér.

Könnye se perdűl, jajja se hallik,
   Csak odakap, hol fészkel az agy:
Iszonyu az, mi oda nyilallik!...
   Döbbenet által a szív ere fagy:
   "Lyányom, ez ifjú gyilkosa vagy!"

Kétszeri mondást - mint lebüvölten -
   Hallgat el, aztán így rebegi:
"Bárczi Benőt én meg nem öltem
   Tanum az Ég, s minden seregi!
   Hanem e tőrt én adtam neki.

Bírta szivem' már hű szerelemre -
   Tudhatta, közöttünk nem vala gát:
Unszola mégis szóval "igenre",
   Mert ha nem: ő kivégzi magát.
   Enyelegve adám a tőrt: nosza hát!"

S vadul a sebből a tőrt kiragadja,
   Szeme szokatlan lángot lövell,
Kacag és sír, s fennvillogtatja
   S vércse-visongással rohan el.
   Vetni kezet rá senki se mer.

Odakinn lefut a nyilt utca során,
   Táncolni, dalolni se szégyell;
Dala víg: "Egyszer volt egy leány,
   Ki csak úgy játszott a legénnyel,
   Mint macska szokott az egérrel!"

1877 okt. 27



Uploaded byKárpáti Göttler László Antal
Source of the quotationhttp://mek.oszk.hu

Pohona pred máry (Slovak)

V hôr radvanských prítmí mŕtveho našli
     mladého Benka Bárciho. Hrot
dýky mal v prsiach, k srdcu až zašlý —
      „Pred Bohom samým istota, toť:
     vražedný útok mu siahol na život!"

Do kaštieľa kázal ho vniesť otec, v chládku
     paloty složiť tam; postlania pych
zbránil, ba umyť ho: — bez obriadku,
     v krvavých hábach, jak bol, deň k dňu v tých
     leží na márach jednoduchých.

Halapartníkom vchod dal striezť štyrom:
      „Duše ni dnu ni von!...“ „A ak ho snáď
matka chce oplakať, sestra —? „Ni chýrom,
     zpiatky! im; — beda mu, nebrat či brat.
     kto smel by zákaz môj narušovať!'

Po svetliciach dusivé nárek svoj skrýva
     žiaľ žien. — Sám ,pred máry poháňa' v súd
pod pečaťou, domnienka ichž podozrivá
     vysliedi, kaní jej pozor i pud,
     Krvácanie rany, hej, za svedka buď.

Palote postav tmy naložil tvár, ni
     v poludnie nevnikne svetla ta vlas;
pri mŕtvole stojí žalobca kárny,
     sviece, kríž, odený do služby kňaz;
     lôžkom jej voskovíc žltý hrá jas.

 „Dnu protivníci, mal-li kých!“ sháňa.
     Rad-radom idú, ich menuje len;
nadarmo, neprýšti mŕtveho rana,
     u hláv mu zastanúc onen či ten:
      „Nezabil tedy ho... ani jeden.“

 „Nuž kto!?...“ zrval Bárci ľvom. „Odveká krv tá
bez pomsty netiekla — Sem ubijcu ...
hoc moja pečať mi sťa krt zavŕta
obvinou vlastnému ku srdcu:
potváram všetkých, čo na žive sú!“

„Tak teda dnu jeho priatelia!“ —Vkročia
     po jednom junáci, kvet od družín;
bolí ich, v krvi jak hrdinu zočia,
     v bitke že nepadol na smrti klin —
     Nekrváca ni na to Bárciho syn.

„Dnu do nohy, dvor, v ňom veľkí či malí...
     Bárc, celú ves sem v hrdelnú pru!“
Niet takých, nad ním by nezaplakali,
     sútrpne na pána milého zrú.
     Ale len jazva zas neslzí krú.

„Dnu, mať jeho, svobodná sestra!“ — Už hodne
     zďala čuť devin zkviľ; mať sklesne však
naň, príma ho, dudlúc, až v srdce to bodne: —
     na všetko necíti mŕtvy ni mak,
     krv sadlá zostáva čo — čierny fľak.

„Dnu naposled milenka, ba — city prudké —
     vraj. jeho mladucha už, Abigail
z Kund! — Prichádza; — zrak vzplá jej, na dýke utkvie
     vrástla v dlaž, obličaj sochou sa stal —
     Z rany prúd červený vyviera schvál.

Slzy neopustí, nevydá stesku,
     ta si len chmatne, kde um tróni, krá!:
hrozné, jak šprihá tam na spôsob blesku!...
     Z úžasu srdečný meravie sval:
      „Dievka, tys’ sklala ho; krvi, li!a, val —“

Dva razy porok ten — kúzlom jak spila —
     preslyší, potom tak odpovie: „Oj,
ja Benka Bárciho som nezabila,
     svedkom mi nebo i všetok v ňom voj!
     No tú mu bodavú dala som zbroj.

Vládol už srdcom mi zamilovano,
     znať mohol, v spolku nám prekážky niet;
nútil ma predsa len k slovíčku ,áno‘,
     lebo ak nie: vraj, zmárni sa hneď.
     Na žart mu dám dýku: Na, rukoväť!“

A zdivoka dýku vytrhne z rany;
     pohľad jej blýska sťa plamenný meč,
smiech jej i plač, dýkou pokrúca v dlani
     a s škrekom pustovky zuteká preč.
     Nik nemal odvahy zastať jej v prieč.

Beží, jak ulica dial roztĺna,
     tančiť sa nehanbí, spievať; je friškou
pieseň jej: „Bola raz dievčina,
     čo s mládencom, súc hrdopýškou,
     tak pohrávala, ako mačka s myškou!“



Uploaded byRépás Norbert
PublisherMatica slovenská a Kníhtlačiarsky Účastinársky Spolok, Turčiansky Sv. Martin
Source of the quotationSobrané spisy básnické, sväzok XV., preklady maďarských básnikov
Bookpage (from–to)128-130
Publication date

minimap