Mináč, Vladimír (1922–1996) Works   hu sk

Biography

MINÁČ Vladimír, 10. 8. 1922 Klenovec – 25. 10. 1996 Bratislava, prozaik, esejista, filmový scenárista, kultúrny a politický činiteľ. Študoval na filozofickej fakulte v Bratislave slovenčinu a nemčinu, zúčastnil sa SNP, bol väznený v koncentračných táboroch Mauthausen a Dachau, po 1945 pracoval ako novinár, v 50. rokoch bol kritizovaný za tzv. buržoázny nacionalizmus, pracoval vo filme, na Zväze čs. spisovateľov, ako šéfredaktor – Kultúrneho života, 1974–90 ako predseda – Matice slovenskej. Po 1970 bol jednou z intelektuálnych opôr tzv. normalizácie, o. i. sa zapojil aj do kampane proti A. Solženicynovi. 1988 sa však zostal ekologickej iniciatívy, ktorá vyústila do vydania publikácie Bratislava nahlas. Do vzniku samostatnej SR (1993) pôsobil ako poslanec za Komunistickú stranu Slovenska a Stranu demokratickej ľavice. – Debutoval románom Smrť chodí po horách (1947), v ktorom zachytil vlastné povstalecké a táborové skúsenosti, rozložiac ich do osudov dvoch postáv, bratov Jána a Petra Lotárovcov. V románe pod dojmom ťaživých autentických zážitkov prevláda reportážnosť a drsný, expresívny jazyk a štýl. Voľným pokračovaním prvotiny bol román Včera a zajtra (1949). Za vrchol M. prozaického úsilia bola považovaná trilógia Generácia. V jej jednotlivých častiach – Dlhý čas čakania (1958), Živí a mŕtvi (1959) a Zvony zvonia na deň (1961) sa pokúsil zobraziť spoločenské pomery na Slovensku v období vojny, SNP a v prvých povojnových rokoch. Značný čitateľský ohlas mala dvojnovela Nikdy nie si sama (1962), v ktorej sa však autor nedostal pod povrch skutočných konfliktov, dotýkajúcich sa predovšetkým citového sveta mladých ľudí. Poslednou M. prozaickou prácou bol satirický román Výrobca šťastia (1964), v ktorom sa v postave Františka Ojbabu až príliš inšpiroval hlavnou postavou románov sovietskej satirickej dvojice Iľf–Petrov Ostapom Benderom. M. tu zostal len na povrchu väčšiny zobrazovaných defektných javov vtedajšej spoločnosti. Román bol dokonca označený za „pseudopríbeh, ktorý sa nikde a v ničom nestretáva so skutočnosťou“. Esej Dúchanie do pahrieb (1970) bola vysoko vyzdvihovaná, pretože hovorila o „obsahoch, ktoré nás nesú – existencia národa, jeho kultúra a zmysel“ (– I. Kadlečík). Na pozadí subjektívneho stvárnenia výsekov životných osudov viacerých príslušníkov štúrovskej generácie sa M. vyslovil o slov. dejinách ako o dejinách práce, ktorá zaručila pretrvanie Slovákov aj v tých najhorších časoch. K súčasnosti upriamil svoje posledne esejistické a kultúrno-politické knihy Sub tegmine (1992), Návraty k prevratu (1993), Odkiaľ a kam, Slováci (1993) a Hovory M (1994). V nich sa o. i. jednoznačne odmietavo vyjadril k novembrovej revolúcii 1989 a jej protagonistom, veľa miesta venoval aj problematike životného štýlu, filozofii konzumnej spoločnosti, formovaniu slov. štátnosti po rozdelení čs. republiky.