This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

The page of Ondruš, Ján, Slovak Reception

Image of Ondruš, Ján
Ondruš, Ján
(1932–2000)

Reception

Charakteristika tvorby
Autor vystúpil ako zrelý básnik roku 1956 desiatimi básňami v Mladej tvorbe. Jeho poézia už od začiatku odpovedá na deštruktívne sily, ktoré svet a človeka v ňom rozkladajú. Proti týmto silám stavia Ondruš obrovské odhodlanie byť zajedno s vlastnou roztrieštenosťou, za všetkých okolností a do dôsledkov. Práve toto odhodlanie ho robí celistvým a neredukovateľným. Odpor k akémukoľvek zmeraveniu a pohlteniu sú dve predstavy, ktoré sú stále prítomné v jeho diele. Práve to spôsobuje, prečo je Ondrušova poézia taká ťažko zaraditeľná a jedinečná. V slovenskej poézii má azda len jedného predchodcu – Janka Kráľa. V literatúre 20. storočia sa situuje medzi takých autorov, ako sú V. Popa, S. Beckett, H. Michaux, Ch. Morgenstern a iní. Od ústretovosti voči svetu prechádza Ondrušova poézia k vytváraniu foriem úzkosti, ničivosti, ale aj života a lásky. Jeho báseň sa neutvára a nerozvíja v zaužívanom metaforizovaní. Skutočnosť neozvláštňuje a neinterpretuje, ale poznajúc bolesť rozkladu, obrovské možnosti zraniteľnosti, ľudskej a sociálnej ničivosti a sebaničivosti, priamo definuje základné ľudské stavy. V kontexte vágnosti ide o typ básnickej fenomenológie, ktorá zoči-voči neriešiteľným rozporom v človeku samom hľadá fenomény s axiomatickou platnosťou. Jeho "básnické hry" podobné Popovým sú preto vždy viac ako hry a viac ako básne. Postupmi surreálneho verizmu je Ondrušova poézia pokračovaním životného zápasu, v ktorom nemožno zvíťaziť, ale možno v ňom vydržať. Významnou črtou je nadväzovanie na zásady surrealistickej poetiky, ktorá nachádza svoj výraz predovšetkým v jazykovej a štylistickej deštrukcii a inovácii (syntaktický anakolút, neologizmy, gramatické deformácie, vetné a myšlienkové presahy). Osobitosť postupov sa odrazila v stavbe a tvare veršov i v básnických formách. Originalita básnických postupov nie je účelom, hrou, ale prostriedkom na prienik do psychosociálnej podstaty ľudskej existencie. Preto básnik hľadá to, čo je ďalej nemeniteľné a nezničiteľné (voda, oheň, popol, jazva) a stavia sa proti ľudskej protikladnosti a ničivosti, proti smrti. Ondrušova báseň v slovenskej poézii najradikálnejšie zbavuje báseň tradičnej lyrickosti. Rezignuje takmer na všetky vonkajšie znaky básne. Stavia báseň doslova z vecných výpovedí, ktoré rezignujú na zvonku vnesenú expresívnosť. Základné piliere v nej tvorí niekoľko elementárnych vecí a stavov, ktoré prechádzajú skúškou deštrukcie (popol, jazva, kríž). V poslednej Ondrušovej zbierke Ovca vo vlčej koži (1997) rozvíja morgensternovský typ parodickej, perziflážnej poézie vybudovanej na princípe jazykových hier. Ján Ondruš je jediným slovenským básnikom po 2. svetovej vojne, ktorý si zaslúži atribút absolútneho básnika. Jediný totiž najdôslednejšie odolal tlaku deformujúcich ideológií, a pritom básňou odpovedá na ľudskú a sociálnu situáciu povojnového ľudstva ako veľký básnický existencialista. Vytvoril báseň, ktorá sa rovnako ako človek nevzdáva, aj keby malo ísť o všetko, aj keby jej napokon zostalo len niekoľko elementárnych, neraz škaredých a ošklbaných slov. Nemožno sa vzdávať, treba vydržať – také je posolstvo Ondrušovej poézie.

O autorovi
"Ondrušove básne sú trojrozmerné organizmy (skoro v každej básni používa všetky tri gramatické osoby), v ktorých sa všetko týka mňa, teba a jeho a v podstate som to stále ja. Jedine báseň nás spája, ináč stojíme každý inde, hľadajúc svoj obraz, svoju tvár a svoj zmysel vo svete, ktorý je daný v základných elementoch. Aj seba sa človek zmocňuje iba v podobe takto spredmetnenej. Tieto protiklady ovládajú človeka, a preto ich netreba vytvárať a rozmnožovať, ale vyjasňovať." (Milan Hamada)

"Ondruš umiestňuje seba medzi veľkých modernistov tohto storočia, keďže je schopný absorbovať oba konflikty – tak "modernistický" (konflikt medzi svetom a subjektom) a "postmodernistický" (konflikt medzi ja a ja) – on je postmodernistom v zmysle extrémneho modernistu, toho, ktorému sa podarilo napnúť modernistický projekt až k svojmu kritickému bodu, to znamená, pritlačil až na okraj, ale nechal ho ešte stále stáť, skoro zničený, ale nie celkom. Aký druh "ja" sa objavuje v týchto básňach? Je to antagonistické "ja", "ja" v konflikte so sebou samým, chytené v hre vzájomných protikladov, obviňujúce, obvinenia, ktoré predpokladajú náprotivok, ale beda! Náprotivok je neprítomný, alebo skôr: náprotivok existuje, ale je totožný s tým druhým, so žalobcom. Ten, ktorý je obvinený, je ten, ktorý obviňuje. Nemôžete rozlíšiť jedného od druhého, sú rovnakí, obaja sú "ja". (Stig Saeeterbakken)

Ocenenia
Cena Ivana Krasku za rok 1965
Výročná prémia Rady Asociácie organizácií spisovateľov Slovenska v r. 1996 za dielo Prehĺtanie vlasuLiterárna cena Všeobecnej úverovej banky 1997 za satirickú knihu Ovca vo vlčej koži, s prihliadnutím k vydaniu diela Prehĺtanie vlasu.
Svetová akadémia umenia a kultúry (World Academy of Arts and Culture) so sídlom v Kalifornii na 18. Svetovom kongrese básnikov v r. 1997 udelila básnikovi J. Ondrušovi čestný doktorát literatúry – LittD.V rokoch 1994, 1999 a  2000 bola opakovane podaná nominácia J.Ondruša na Nobelovu cenu za literatúru (3x ju podal predseda PEN-klubu, 2x prof. PhDr. Milan Hamada).
Literature ::
Translation ::

minimap