The page of Podracká, Dana , Slovak Reception
 |
Reception
Charakteristika tvorbyPodracká knižne debutovala básnickou zbierkou Mesačná milenka v roku 1981, kde sa cez protipóly citových prejavov človeka dotýka zážitkov z detstva a skúseností z obdobia dospievania, uvažuje o zmysle života, o užitočnosti človeka a o základných existenčných otázkach života. Aj v nasledujúcej zbierke Zimní hostia sa zameriava na preverené istoty, ktoré nesklamú, ako je detstvo, láska a domov. Pre ďalšiu autorkinu básnickú tvorbu je typické odhaľovanie duše súčasnej ženy, jej citový život, plný nehy a lásky, ale i vášne a túžby a jej postavenie v spoločnosti. Dana Podracká v slovenskej poézii reprezentuje prúd, ktorý sa orientuje do hlbinných podstát ženského cítenia, ale zároveň túto pocitovosť reflektuje vo vzťahoch k vonkajšiemu svetu. Autorka sa dotýka rozličných tabu a skrytých dispozícií života. Jej poézia je preto plná originálnych obrazov, často zosilnených pohanskou či kresťanskou symbolikou a mnohými odkazmi na umelecko-kultúrny kontext v dejinách ľudstva. Mýty, symboly a racionálne vízie sa tu dynamicky prelínajú, navzájom sa analyzujú a skúšajú svoju pravdivosť. Láska je v Podrackej básnickej tvorbe esenciou, z ktorej vzniká všetko: pohyb, celá dynamika ľudského bytia v jej rozpornosti i uzavretej jednote. Podrackej esejistická tvorba sa neprestajne pokúša racionálne fixovať najintímnejšie polohy ženskosti. K tomuto smerujú aj hlbinné rozbory symbolov, diel a tendencií v dielach popredných slovenských spisovateľov (napr. Sládkovič, Mináč, Mihalkovič, slovenské ľudové rozprávky), alebo svetových autorov (Dostojevskij, Fowles, Kim, Cvetajevová, orientálne rozprávky). (Ján Zambor)
O autorovi
Ako si sa len naučila kombinovať svoje pozorovania tela i duše s pozorovaniami správania tiel a duší medzi sebou navzájom. Kombinovať aj rozprávanie o pozorovanom, zistenom, nájdenom s predvídaným a vyvešteným. (Jozef Mihalkovič)
To, čo je priestorom básnickej tvorby Dany Podrackej ako absolutizácia metaforického procesu a nemôže prekročiť do exaktných výrazových prostriedkov a racionalizácie, využíva Podracká práve v esejistike. (…) V básnickej tvorbe je jej fenoménom sociokultúrny prvok bolesti ako extrakt, ako fundamentálna energia poznania citového i racionálneho. V eseji poetka intelektualizuje tento fundament a na veľkej ploche súvislostí historických, sociálnych, psychologických a kultúrnych faktov ukazuje, že umenie je život sám, a jeho bolesť sa z neho vyabstrahovať nedá a ak sa o to "úbohý" človek pokúša, ostane ako Tomáš večne necitlivý a ľahostajný. (Viktor Maťuga)
Autor o sebe
To, o čom som v detstve vedela tak presne, o tom sa teraz môžem iba domnievať. Pretože vtedy to bolo poézia, ktorá nepotrebovala básnika. Teraz je to básnik, ktorý potrebuje poéziu. Pre mňa je poézia pozemsky nezavŕšiteľným procesom zasväcovania. Do čoho, to zostáva zahmlené, zatiahnuté závojom neutrálna. A literatúra nepozná neutrálny spôsob rozprávania. Ani tá najbezbrehejšia samota človeka, kým je ešte živá, nie je neutrálna. Aj keby dospela do toho, čomu Lyotard vymyslel pekný termín: basic language, jazyk kapitulácie a zabudnutia.
Autor o svojom diele
Píšem, pretože hľadám matricu vlastného bytia, mysliaci vzorec zo slov, ktorý by sa hodil na viacero životov a pomohol by im zorientovať sa v sebe i vo svete. Robert Welch, profesor literatúry na Univerzite v Ulsteri v Severnom Írsku, mi povedal: Žiadnu matricu nehľadaj; už ju máš. Je ňou spájanie zdanlivo nesúvisiacich vecí, ktoré dokážeš navzájom prepojiť tak, že do seba presne zapadajú. Nehľadaj, píš. Každá napísaná veta je pokusom o pochopenie tvorivej hlbiny človeka, ktorý sa ocitol sám so svojou víziou, sám so svojím utrpením a odvahou, aby vyslal do spoločenstva správu o sebe, ale zároveň aj o ňom samom. Každá napísaná veta je pokusom zostúpiť k prameňu, do jazyka „zielpunkt“, jazyka poslednej úprimnosti, kde je každý nezameniteľný, ozajstný a poľudštený vlastnými chybami. Každá napísaná veta je svedectvom o duchovnom živote „pani Cogito“, ženy s víziou, ktorá prekročila prokrustovské lôžko, vymedzené patriarchami a povýšené na princíp podriadenosti, nie rovnosti, aby sa vydala na cestu poznania. Pani Cogito je súčasťou celistvosti sveta, ktorý sa mení, postavený pred otázku ďalšieho smerovania. Buď k duchovnej vertikále alebo k informačnej a technickej horizontále. Píšem, lebo nepísať by znamenalo nebyť v bytí, ktoré ma presahuje.
Ocenenia
Cena Ivana Krasku za zbierku Mesačná milenka (1981)
Cena Mladých liet za knihu Nezabudni na vílu (1991)
Cena Spolku slovenských spisovateľov za zbierku Grizly v spiacom dome (1991)
Cena vydavateľstva Slovenský spisovateľ za zbierku Hriech (1996)
Cena VÚB za najpredávanejšiu knihu roka za knihu Nedočkavý prvák (1998)
Cena Witolda Hulewicza za preklady kníh Bohdana Urbankowského Svätec a Ostrov Piešťany (2004)
