"Ateizmus tu nestrpím! Vo voľnom čase si neverte, čomu chcete, ale tu budete veriť v Boha!“
zreval fúzatý muž cez celú chodbu na troch fízlov, ktorí klábosili pri automate na kávu.
„Ako viete, že práve v tejto chvíli neveríme?“ spýtal sa pokorne jeden z troch policajtov, tenký ako
soletka. Ostatní sa ticho chechtali.
„Vidím vám to na očiach. Chcete byť závislí na práškoch? Ten váš pohanský cynizmus. Neserte ma,
takto sa nikam nepohneme,“ rozčuľoval sa Fúzatý. Soletka sa prežehnal, aby si z uniformy oprášil
omrvinky z obeda.
„Kašlite na to, šéfe,“ prehovoril mladý blondiak, ktorý stál za Fúzatým. Tak ako Fúzatý, aj on bol v
civile.
„Kvôli takým sráčom padol Rím a padne aj celá Európa,“ zasyčal Fúzatý.
„A čo si tu, kurva, kávičkujete? Nemáte čo robiť? Pokiaľ viem, tak po uliciach pobehuje vypatlané
hovädo s mäsiarskym kladivom.“
Traja policajti niečo zašomrali popod nos a pohli sa preč z policajnej stanice. Soletka vrhol k
Fúzatého nohám úzky tieň. Soletka je dobrý policajt. S takým mizerným tieňom sa z neho nikdy
nestane krivák. Keby sa zakrádal temnými uličkami, pôsobilo by to komicky.
Z kávomatu vypadli drobáky. Fúzatý vytiahol dvadsať centov, vyhodil mincu do vzduchu a pričapil
si ju na veľkú ruku. Nadvihol dlaň, pozrel na mincu. Padlo číslo.
„To je v prdeli,“ vzdychol si a potľapkal Blondína po pleci.
Obaja vošli do malej kancelárie. Fúzatý si sadol za kancelársky stôl, mlčky si zapálil cigaretu a
napumpoval do seba konskú dávku nikotínu.
„Ja nechápem, ako môžete po tom všetkom, čo ste prežili a videli, veriť v Boha?“ spýtal sa Blondín,
slušne, hlasom podriadeného.
„Budem sa robiť, že som túto blbú otázku nepočul,“ odpovedal Fúzatý a prstom si pozametal husté
fúzy. Fúzy mal dokonalé, ako chvost zo striebornej veverice, prilepený na tvár suchým zipsom.
Kolegov tá chlpatá náplasť už roky irituje a denne mu ju túžia strhnúť z kože.
„Myslíte, že sú dáke štatistiky, koľkým šialencom sa nakoniec podarí dostať do čela davu? Koľkí sa
presadia a koľkí skončia nepovšimnutí, len ako pošahaní kontajneroví kazatelia v uliciach alebo
niekde na psychiatrii?“ opýtal sa Fúzatý a popritom si bezprizorne listoval v papieroch. Blondín
neodpovedal.
„Tomu sa hovorí premárnené šialenstvo,“ pokračoval Fúzatý a vyfúkol hustý oblak dymu.
„Dnes volalo asi tridsať ľudí, že poznajú totožnosť Rozparovača. Ach,“ zúfal si Blondín.
Fúzatý vylovil zo šuplíka glocka, pohladil ho po vyleštenej hlavni. Svoju zbraň považoval za živý
organizmus s vedomím vlastného Ja . Keď ju stískal v ruke, cítil, ako mu celým telom pulzuje
energia silnejšia ako energetická šupa z číreho Horského kryštálu. Pokojne by si ho mohol prikladať
na všetky rozmrdané čakry.
„Myslíte, že je to dekonceptualista?“ prehovoril po chvíli Fúzatý.
„Ja neviem, to je čo?“ odpovedal nechápavo Blondín.
„Nejaký frustrovaný umelec, ktorému ruplo v palici. Jak ten Damien Hirst, postrach dobytka, čo
seká kravy na polovicu a potom s tým vymetá galérie,“ pokračoval Fúzatý.
„Kto?“
„Damien Hirst,“ zopakoval šéf.
„Prečo polí kravy?“ zisťoval Blondín.
„Asi má v hlave nasrané z toho, že nevie nič poriadne namaľovať.“
„Vždy lepšie sekať dobytok ako ľudí,“ skonštatoval Blondín.
