Botto, Ján: Smrť Jánošíkova

II

Padá rosa, padá za bieleho rána,
plačúci paholček ovečky zaháňa:
Dolu, ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami!
Dolu, kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už tí páni Janíčka zlapali!
Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe,
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.
A jeho obstali i zhora i zdola,
sťa tie čierne vrany bieleho sokola.

Jánošík za stolom vínečko popíja –
a pohon zo štyr strán biely dom dobýja.
Jánošík, junošík, obzriže sa hore:
už je kolo teba drábov celé more –
more šíre, more, a ty malý kameň:
„Poddaj sa, Jánošík, veď ti je už ameň!“ –
A čo by vás, nemcov, bolo za tri svety,
to ste Janíčkovi iba pod pôl päty.
A čo by ste z neba ako dážď padali,
to ste Janíčkovi len pod palček malý!

U dverí sekery, v oblokoch pištole:
„Hej, veru neujdeš, pekný náš sokole!“
A čo by ste strely búrkou doň sypali:
ešte pre. Janíčka guľku neuliali.
Čo ťať doň budete ako v hore do pňä,
košelečka jeho krvou nezamokne.

Jánošík si ešte popíja pomaly –
a pohon sa naňho dvermi dnuká valí:
„Chyťte ho!“ – No len, na! sadkajte si málo,
ešte mi tu kvapka vínečka zostalo!

„Chyťte ho!“ – Ktože to? ty, Gajdošík zradný?!
Ty zradca? – teda ty samý prvý padni!
A tu jedným chmatom oddrapí roh stola:
zafundží – a zradný Gajdošík mŕtvola.

Janík spoza stola ani hor' nevstáva,
a tí dnu naň kypia ako divá riava:
„Nebojte sa, chlapci! Smelo sa doňho len!
Však nás je tu tisíc, a on je len jeden!“
Tak tedy? – dobre, no! – zahrajú v ňom žily:
Hrmien bôh! koľko vás ide do pôl kily?!
Jednu rúčku vpravo, druhú vystre vlevo:
a už drábi ležia ako v báni drevo.
I bol by už Janík na slobode býval,
keby sa ne neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
„Podsypte mu hrachu, budete bez strachu!“
Nasypali hrachu pod jelenie nôžky:
hneď mu dali na ne centavé ostrôžky.

Ale sa Jánošík sotva popohýna,
už mu putá spŕchnu sťa dáka škrupina:
Hoj, tisíc prabohov! vy galgani spilí –
zjete si to hneďky, čo stes' navarili!
Iba raz spakrukou dokola zatočí,
už siedmim lapajom stĺpkom stoja oči;
len raz sa činčierom dokola zaženie,
už to všetka leží sťa zbité osenie. –
Darmo doň rúbali, darmo doň strieľali,
darmo, predarmíčko, jak do žuloskaly.
A bol by už Janík na slobode býval,
keby sa na neho zlý duch nebol díval.
No, baba, babečka zavreští z prípecka:
„Rúbte mu do pása, tam je jeho spása!“
Tu naraz sto pušiek doňho zahrmelo,
tu naraz sto šabieľ hromom doň udrelo;
na všetky tie šable, no všetky tie strely
naspäť vám od neho do vrahov udreli.
Len jedna krivuľka, čo spakruky švihla,
čarovnú mu žilku v opasku prestrihla:
„Hej, ta ste mi dali, čo ste mi dať mali!“
Už junák Jánošík jak ten chlapček malý,
už mu rúčky, nôžky v putá okovali.
Bodaj teba, baba, čerti boli vzali! –

Jánošík, kapitán, bol si jak tulipán,
ale už ti zvlečú ten pekný dolomán,
dolomán červený, zelenú košeľu;
jaj! beda, prebeda, veru ti podstelú.
Veru ti podstelú na britvy, požiare:
len bite, len tnite, veď vás Pán Boh skárä!

Janíček, zbojníček, samopašné dieťa!
Kebys' bol nezbíjal, nemučili by ťa.
„Zbíjal som ja, zbíjal, boj za pravdu bíjal,
čiernu krv tyranov trávniček popíjal;
zbíjal som ja, zbíjal sedem rôčkov v lete:
a vy že odkedy ten biedny ľud drete?“
Jánošík, junošík, máš ty zlata mnoho,
povedz nám, kde ho máš? – „Čo koho do toho?

Kde ho mám, tam ho mám, v tajných sieňach Tatry,
však si ho ten nájde, komu ono patrí.
Nebolo to moje, nebude to vaše –
len toho, čo šabľu za pravdu opáše!“ –
Jánošík, junošík, máš veľké poklady:
vymeňže si, vymeň ten svoj život mladý!
„Vymeniť? – a načo? vy psohlavci vzteklí!
Nie! – teraz ma zjedzte, keď ste ma upiekli!“

Dolu, ovce, dolu, dolu dolinami,
veď už viac Jánošík nepôjde za vami;
dolu, kozy, dolu z tej vysokej skaly,
veď vám už pre Janka stužku usúkali.