This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Haugová, Mila: Pradávna

Portre of Haugová, Mila

Pradávna (Slovak)

1
Som Alfa.
V pradávnych smútkoch sa kúpe moje telo, zranené hviezdy odchádzajú,
spánok len posledným článkom prsta pohladká mop tvár;
obrazy bez myšlienok, myšlienky bez obrazov. BOLÍŠ.
Som matka matky. Som dcéra dcéry. Spomienka na spomienku, o ktorej nevieme.

2
V tesnej maske ženy;
umoriť sa,
umučiť sa,
umrieť,
umúdriť sa.

3
Okrídlené oko
neodvratne patrí mužovi?

4
Ako sa zbaviť
svojho peria ženy?
Odtrhnúť si krídla?
Bezvýhradne veriť ?
Zošalieť dotýkaním.
Stratiť sa v nekonečne,
byť kľúčom všetkých dverí,
- zavrieť sa ako orchidey?

5
Zo zlého začne vznikať zlé.
Alfa stále bdie, v posvätnej
jaskyni stráži
oheň. Bojí sa a cíti
v živorn mäse výskať
kryštály chladu, ktoré nakoniec
prikryjú celú zem.
Vstane a zavolá (si) nočné
vtáky, večne hladné verné vlky,
priblíži sa k ohrade s dobytkom,
upokojí ich veľké biele čelá
Vlastne upokojí seba,
prehltne svoj výkrik,
pohladká si vystrčené brucho
a sedí, skrčená
pri nekonečnom ženskom ohni.
V samote namiesto ramien objíme
si kolená. Nad ránom zaspí. Vtedy
sa vráli muž.

6
Alfa kráča do všetkých svojich dní,
kráča proti času, vyberá
plné priehrštie svetla; líha
si na posteľ z trávy, urobí okolo
seba kruh a povie: "Toto je domov."
"Všetko prišlo načas," povie si, "aj táto
temná a chladná noc." Ďalší rok
života.
Kráča do svojich dní bez obzretia,
neprosí o nič, vlastne prosí;
chce čisté dni,
chce plody svetla.

7
Alfa zaklína, chce lásku
navždy. Pustí do vetra
prvé slovo, všuchne pod kameň
hadí chvost, vhodí do ohňa
za hrsť bolehlavu, úzky prsteň
vhodí do vody. Zatiahne uzdu
na spenenú krv, zasrneje sa
do zrkitdla, zaplače pod vankúš
trávy, prejde od seba k sebe,
zamkne sa,
zvyká si na svoju krv
a čaká -

8
Alfa spí ai do zjazveneho úsvitu.
Zobúdza vtáky, seba, pahrebu,
prikladá tenké kosti,
ozdobí mŕtvym čelá,
vyhladí bosou nohou hlinu
a nitkreslí seba, vtáky,
znaky mŕtvych, dlho a úporne stláča
prstaini ostry prút;
necháva znaky, ledit je.
Muž pride úzkou cestou
pod jej viečka
ako sneh.
Všetko to prikryje.
Muž je sneh.

9
Zachovať tie znaky. Pamätať
sa na ne.      "Odomknúť posledný náznak vtáka v nás…"
Klíčiace semená trhajú zem.
Tak presne čakať tam, kde praská
a zelený klík rozjatruje kožu tmy.
Nemám kameň, ktorý by vyhladil
ruky, ani vodu, ktorá by hladná
hľadala ústa -

10
Len náznak vetra v krídlach,
len dlhé rúcha žien
s červeuou stopou lásky,
tu by aj Boh odložil svoj hnev
a stal sa vetrom v krídlach,
červenou stopou na dlhých
rúchach žien, nožom s obojstranným
ostrím, vtákom, ktorý
do ob plia vloží všetku
silu svojich krídel
a nenávratný spev -

11
Jediná útecha
žien je sen.

12
Tvár muža. Zranená.
Zraňujúca. Pamäť.
Suché šialenstvo. Visí
na slučke slov. "Aká vina?"
Domov bez strechy. Ó, tvár muža,
do ktorej sa vrýva svetlo,
skláňa sa do násilného sna -
plače, zbiera chladné kamene.
Na chvíl'u sa zohrejú a rozžiaria.
Nadlho si zachováme to teplo.




minimap