This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Lahola, Leopold: Vtáčí spev

Portre of Lahola, Leopold

Vtáčí spev (Slovak)

Z brány starého domu vykročil muž opatrne na úzku ulicu a zapäl si kabát až po krk, lebo sa domov chystal dôjsť popri rieke. Koncom jesene vysiela rieka chlad, čo prekĺzne nevedno kade a zrazu sadne na prsia, a zaleje celé vnútro až do kosti.

Rovnomerne hustá hmla sa rozprestierala nad celým mestom, a keď plynové lampy rozhojdal vietor, podchvíľou zamierali, akoby ich niečo škrtilo.

Jednou rukou si pridržal tmavý klobúk, pričom naklonil hlavu dopredu proti rastúcemu vetru. Namáhavo kráčal a hľadel iba pod nohy, ako kto nepozná každý kameň v týchto uliciach.

Nezabočil, ako mal v obyčaji, na širokú hlavnú ulicu s výkladmi rozsvietenými ako kostol počas sviatkov, radšej sa držal stranou, vyhýbal sa každému hlúčiku ľudí, aj osvetleným miestam. Na brehu rieky je tma a pri tomto vetre bude nábrežie istotne ľudoprázdne, iba že by si zaľúbenci po lavičkách vzájomne zohrievali ruky a nohy pozapletatné do seba ako perzskí zápasníci.

Ak by sa niekto zjavil, ľahko mu zmizne z dohľadu medzi stromami v parku.           

Najprv však ešte musí prejsť krížom cez ulicu blízo malého námestia. Vzpriamil sa teda, aby lepšie videl. Na druhej strane ulice, presne tam, kde bude musieť ustúpiť na chodník, ak ihneď nezmení smer v ostrom uhle, stála malá skupinka chlapov v uniformách.

Už dlhší čas mu bolo jedno, o akú uniformu šlo. Bolo radno vyhýbať sa všetkým. Zháčil sa a premýšľal, že ho to až zabolelo, ako sa stratiť, aby si ho nik nevšimol. Keď mu za svet nič nechcelo zísť na um, vytiahol pomaly vreckové hodinky. Nevedel však načerpať útechy z ich rovnomerného merania času, keď bol zbadal, že sa tí v uniformách nehnú, ba priam akoby ho vyčkávali, ešte aj hlavy obracali nedočkavo za ním. Pohliadol teda ešte raz, teraz už zbližšia na ciferník hodiniek, bruškom palca zaklapol strieborný príklop, tváril sa ako ten, kto si práve spomenul, že sa vlastne veľmi ponáhľa a s brániacim sa telom, a s hlavou, čo v nej hučalo ako rieka, ktorú ešte nedosiahol, aby ju mohol počuť hučať, takto proti celej svojej bytosti blížil sa priamymi krokmi, neuhýbajúc, k uniformovanej skupinke.

Každý, kto si zmyslel, mal právo zastaviť ho a vypytovať sa, na čo sa mu zapáčilo, preto nebol prekvapený, keď ho jeden z chlapov vyzval, aby ukázal osobný preukaz. Kým ho vyťahoval z vrecka, pripravoval sa v duchu na to, že ho teraz prinútia vliecť sa domov pokľačiačky alebo štvornožky, čo nebolo také namáhavé telesne, ale nekonečne pokorujúce. Vydržali iní, vydrží aj on; už mu je jedno, ako bude, pripravoval sa na všeličo, čím ho budú chcieť ponížiť či zosmiešniť, no tajne dúfal, že s päťdesiatročným šedivejúcim vzdelancom nebudú stvárať to, čo s bárským iným. Držal preukaz vo vystretej ruke a ten, čo mu ho vzal, nepokladal za vhodné poďakovať sa ani len posunkom. Možno tiež, že sa mýli a bude musieť zametať ulicu holými rukami ako istá žena minulú nedeľu. Najsamprv sa pustí do nakopeného lístia. To bude najrozumnejšie, odrazu pozbiera aj prach pod ním. Ale zvečera by nemalo zmysel zametať popadané lístie, lebo do rána by bol chodník, ako to teraz v novembri býva, dočista pokrytý, hoci v tejto ulici boli stromy takmer úplne holé. Teraz v nich visel studený šum.

Medzitým putoval osobný preukaz z ruky do ruky, až sa našiel v rukách jednému, čo mal uniformu barnavú ani hlina a vyzeral strašne spokojný sám so sebou, vrtel sa na opätkoch vyleštených čižiem, do ktorých sa mu ledva zmestili lýtka a usmieval sa tak, že to neveštilo nič dobrého. Mávol preukazom, že hneď vyleteli dva listy a vietor od rieky ich odnášal do hmly, takže majiteľ sa cítil povinný vynaložiť všetko úsilie a hľadať vytratené listy jediného úradného papiera, ktorý ho ako-tak oprávňoval pohybovať sa medzi ľuďmi. Ale ten v barnavej uniforme ho zdrapil a vliekol ako zbeha.

-                To je vaše, ten preukaz? – spytoval sa náročky tak hlasno, aby to vyvolalo pokiaľ možno veľký záujem okoloidúcich. Páčila sa mu úloha vyšetrujúceho sudcu, či ako sa to volá ten, čo smel s každým zakrútiť, keď sa mu zachcelo.

-                Komu ste ho ukradli? – padla nečakaná tvrdá otázka.

-                Neukradol som ho nikomu.

-                Tak je predsa len váš.

-                Áno prosím.

-                Čo prosíte?

-                Nič. To je iba v rozhovore vyjadrená úcta; nás to tak učili.

-                Nemám čas ísť vás teraz odúčať, ale ja o to nestojím, aby ste ma uctievali, - rozhorčoval sa nasilu ten barnavý, až mu nabehli žily, aby mu hlas schrapľavel, čo by ho potom azda aj priviedlo k zúrivosti. Že sa mu to nepodarilo, tomu bol na vine prekliaty vyšetrovaný, čo sa nezmohol ani len na znak odporu.

Povedal jednoducho:

-                Prepáčte.

-                Tento osobný preukaz nie je falošný? – skočil naň a vrieskal.

Muž, ktorého mal krik rozmrviť, stál pevne a cítil, že nedostane hlas z hrdla.

-                Neviem čítať myšlienky. Priznávate, že je falošný.

-                Nie je, - vydýchol muž a napravil si čierny klobúk, ako keby sa chystal odísť. Barnavému to neušlo.

-                Necigánite? – zaujímalo ho ešte.

-                Nie. – Mužovi bolo trápne odpovedať na takúto otázku v prítomnosti ľudí, čo sa boli pristavili za chrbtom barnavého.

-                Ani ten preukaz necigáni? – neprestal vŕtať.

-                Prečo by mal? – nadvihol muž pomaly obe plecia a obzrel sa dookola, hľadajúc podporu, keď už nie výslovnú pomoc.

-                Veď ja nič, - pripravoval barnavý prefíkane vrchol výstupu, lebo sa už dosť ľudí zhŕklo naookolo. Potom náročky stíšil hlas, aby si vynútil zvýšenú pozornosť.

-                Tak vy sa naozaj voláte Vogel. Doktor Július Vogel.

-                Áno, prosím. Vogel, - opakoval po ňom muž a jeho záujem sa sústredil na dvoch susedov, čo ho poznali roky a teraz ich nemo vyzýval, aby mu dosvedčili, že hovorí pravdu. Keď sa ani jeden z nich nemal do reči, nevdojak to z neho vybuchlo.

-                Však tu stoja páni, čo ma poznajú.

Po krátkom zaváhaní vystúpil jeden zo susedov a stal si pred doktora Vogla.

-                Ja ho poznám, - povedal. – Ten pán neklame.

Barnavý ho jednoducho nebral na vedomie, obracal malú, pokrčenú páchnucu knižočku a hľadal v nej čosi, čo za celý svet nemohol nájsť.

-                Doktor medicíny, - povedal ledabolo. – Uhádol som? – Pritom sa obrátil k obecenstvu a iba cez plece udržiaval styk s vypočúvaným.

-                 Neuhádli ste, s prepáčením, - protirečil priateľsky muž.

-                Neverím. Vy ste lekár. Ako by to aj mohlo byť ináč. Všetci Židia sú lekári. To preto, aby sa ľudia nemohli bez nich zaobísť. Aby boli nepostrádateľní.

-                Nie som lekár, pán vojak, - prerušil ho Vogel. – Som doktor práv.

Traja uniformovaní vybuchli v smiech a ten barnavý, čo držal preukaz v ruke, zahnal sa rozbesnený na Vogla. Nedotkol sa ho však, len mu odovzdal preukaz. Zastal v hrozivej blízkosti, že Vogla na mieste priklincoval strach.

Kolo vytvorené zvedavcami urobilo z Vogla zajatca, ako sa postupne zatváralo.

Všetko by ešte dosiať nebolo také zlé, rozmýšľal Vogel, nebyť toho kruhu. Zvieral ani obruč. Znemožňoval každé východisko. Vogel pokladal zisťovanie svojej totožnosti za skončené, vykročil kľavo raz jedným, zas iným smerom a pokúšal sa odhadnúť, na ktorom mieste by bolo možno najľahšie kruh preraziť. Lenže nik sa mu neodstúpil, nik mu nedovolil prejsť. Mäsiar, u ktorého nakupoval, naklonil sa až k uchu svojej ženy a šepkal jej čosi. Voglovi sa videlo, že ho pozdravil kývnutím hlavy.

-                Dobrý večer, - odvetil Vogel náročky nahlas, aby rozbil nemé obkolesenie.                               Jeho mäsiar stál ani obarený, sťahovalo mu husté čierne obrvy dovedna, ako sa náramne čudoval, obrátil sa na mieste a neuveriteľne rýchle zmizol v hmle aj so ženou.

Keby táto dobrotivá hmla vedela zhustnúť a vtisla by sa medzi neho a kruh, čo ho obstával, medzi neho a barnavého, medzi neho a všetkých barnavých, čo by ich bolo koľko na svete, hmla, čo by zakalila ovzdušie, až by bolo ani mútna voda po jarných prietržiach mračien, potom by azda ešte jestvovala možnosť uniknúť. Prichytil sa, že sa aj pri myšlienke na záchranu odvážil myslieť iba na prírodné sily, hoci dobre vedel, že pomoc môže prísť len od ľudí.

-                Vy ste teda sudca, - rozkročil sa pred ním barnavý a dal tak najavo, že sa všetko len začína. – A ako sudca ste zvyknutý súdiť, čo je trestné a čo nie. Mám pravdu?

Tentoraz nečakal ako obvykle na odpoveď a pokračoval, rozveselený novou predstavou.

-                V podstate by ste vlastne aj mňa mohli súdiť. Nemáte chuť zasudcovať si?

-                To je, prosím, omyl, - ohradzoval sa bez zvláštneho dôrazu skormútený Vogel. – Nie som vonkoncom sudcom. Ja som obyčajný právnik. To je niečo úplne iné. Nemám nič spoločného s odsudzovaním. Ja som bol pred rokmi obhajcom.

-                Rozumiem. Vy sa viete znamenite obhajovať. Vy ste majster na to, - jasal barnavý a vzbudzoval vo Voglovi zlé predtuchy.

-                Obhajoval som, ako by som to povedal, - uhýbal a sám nevedel kam, - keď sa niekto na mňa obrátil, ujal som sa jeho prípadu a bránil som ho pred súdom.

-                Tak obhajca.

-                Áno, prosím, obhajca.

-                Dobrý obhajca?

-                Zaujímali ma výlučne prípady, ktoré bolo hodno obhajovať.

-                Teda zlý obhajca.

-                Moji klienti neboli nespokojní.

-                Prípad, ktorý na vás teraz čaká, pán doktor, nie je na môj dušu jednoduchý, - povedal ustarostene barnavý. – Preto som sa tak podrobne vypytoval.

Nebude zle, pomyslel si Vogel, vymaniť sa z položenia vypočúvaného a úctivo sa zaujímal, o čo ide.

-                Má to znamenať, že mi zamýšľate dať niekoho obhajovať?

-                Povedali ste, že je to vaše povolanie, doktor Vogel. Nedáme predsa remeselnému advokátovi zametať rukami ulice.

-                Musí to byť hneď? – odvážil sa ešte o krok ďalej.  – O tomto čase totiž bývam už doma. Budú si nebodaj podaromnici robiť starosti o mňa.

-                Nie, - odsekol barnavý, - tento prípad sa vám nepodarí odročiť. Najprv príde obhajoba. Urobte to pre mňa a za mňa krátko a bude to. Obhajca má všetko vo svojich rukách. Skazu človeka a aj jeho slobodu. Vy to viete lepšie, tie reči kydať. Začnite.

Vogel skrútil tenké pery do nepodareného úsmevu a predsavzal si vynaložiť všetko úsilie na to, aby rozhovor ostal vecný, lebo v tom videl jedinú spásu. Preto začal vysvetľovať.

-                Keď mám obhajovať, musím predovšetkým vedieť, koho obhajujem; to je podmienka.

Na tento okamih barnavý dlho čakal. Vychutnával ho.

-                Obhajujete seba, - povedal. – To vám nebude ťažko.

Barnavý si vopchal ruky za široký opasok, na ktorom sa hompáľal revolver v koženom puzdre a obzeral sa tak, ani čo by sa čudoval, že nik netlieska.

Voglovi neostávalo veľa času odhadnúť svoje položenie, ktoré sa zlepšilo o toľko, že sa konečne ocitol na pevnej pôde a obhajovanie mu nebolo nijakým trestom ani pokorením, ale zároveň sa stalo hrozivejším, pretože musel rátať s tým, že príde obžaloba a postaví všetko na hlavu, a strachoval sa tejto hry bez pravidiel. Poznal to hneď podľa toho, ako surovo doň barnavý zadrel.

-                Vy si teraz namýšľate, že ja som ten hlúpy, a vy že ste ten múdry. Myslíte si totiž, že sa vám netreba brániť. Veď vy ste všetci strašne nevinní. A ja vám dokážem, že ste podvodník a klamár, čo je vlastne jedno a to isté, lenže klamať uniformu, to sa vám môže nevyplatiť.

Kruh sa ešte väčšmi zúžil, čo však pri rastúcom počte okolostojacich značilo, že obruč mohutnela a nebolo pomaly nijakej nádeje dostať sa cez ňu vlastnou silou.

-                Áno, -  povedal Vogel neprítomne, hľadajúc slovo, na ktoré by mohol zavesiť svoj súhlas.

-                Čo áno, obhajujte sa, do čerta, - zúril barnavý.

-                Pošli ho do horúceho pekla, - zamiešal sa jeho kamarát s okrúhlym chrbtom, ako keby bol hrbatý. Dosiaľ neprehovoril slova a teraz ho viditeľne škrelo, že sa barnavý zaplietol do čohosi, na čo nestačí.

-                Čo je, čo je? – ohradil sa barnavý. – Čo som urobil?

-                Práve, že nič, - naprával si hrbatý uniformu. – Alebo ho pusť, nech človeku zmizne z očí, alebo ho bez dlhých rečí odflákni. Človek musí vedieť, čo chce.

Barnavý chvíľu prešľapoval an mieste, rýchle sa však spamätal a oboril sa na Vogla.

-                Dobre, ja viem, čo chcem. Chcem, aby ste sa obhajovali. Aby ste obhajovali svoje meno.

Tento náhly zvrat iste nik neočakával a najmenej Vogel. Barnavého zalialo štastie, že sa mu podarilo tak nádherne vyhrotiť malichernú záležitosť. Nech aj títo mladí zajaci dostanú svoje. Najradšej by hneď strieľali. To je veľmi ľahko. Nemajú za mak kultúry. Jedného dňa im to bude načase vytmaviť. Pre začiatok im dá teraz taký príučok, že naň tak rýchlo nezabudnú.

-                Máte nemecké meno, - povedal, aby to počula celá ulica. – Vogel znamená vták, ak by ste to nevedeli. Nedopusťte, aby vaše meno klamalo. Obhajujte ho, pán advokát.



Uploaded byJulia Sherwood
PublisherF.R.&G.
Source of the quotationPosledná vec
Publication date

Birdsong (English)

A man appeared in the doorway of an old house and cautiously stepped into the narrow street, buttoning his coat right up to the neck since he planned to walk home along the river. In late autumn the river exuded a chill that would sneak up on you, landing suddenly on your chest and flooding your whole body right to the bone.

A thick fog spread evenly over the whole town, and the gas lamps swayed in the wind, their light fading as if something were strangling them.

With one hand the man held onto his dark hat, lowering his head against the rising wind. He found it a struggle, and looked down at the ground like someone who didn’t know every stone in the street. He did not turn into the wide high street with its shop windows lit up like a church on the holidays as was his habit, preferring instead to keep to the side streets, avoiding groups of people and brightly lit areas. The riverside was dark, and with the wind blowing the riverbank was bound to be deserted, except maybe for lovers warming each other’s hands and feet, entangled like Persian wrestlers.

Should someone appear, he could easily vanish from view among the trees in the park.

But first he had to cross the street by a small square. He straightened up to get a better view. Across the street, exactly where he would have to step on the pavement unless he immediately made a sharp turn, stood a small group of men in uniform.

It long ago ceased to matter to him what kind of uniform it was. It was best to avoid them all. He stopped in his tracks and thought about the best way of disappearing without being noticed. He thought so hard it hurt. Unable to think of anything, he slowly reached for his pocket watch. But before he could draw any comfort from its regular measuring of time, he noticed that the men in uniform waited, as if they were expecting him, impatiently turning their heads towards him. He took one more look at his watch, a closer one this time, and clicked the silver lid shut with his thumb. Pretending to be someone who just remembered he was actually in a great hurry, against the resistance of his body and his head that roared like the river that was still too far away for its roar to be audible, against his very self, he began to approach the uniformed group with even strides.

Anyone who wished had the right to stop him and ask any questions they liked, so it came as no surprise when one of the men asked for his identification papers. As he was getting his pass out of his pocket he braced himself, ready to be made to crawl home on his knees or on all fours, something that would not be so much physically demanding as enormously humiliating. But others before him had managed, so he too was sure to manage; he no longer cared what happened, and prepared himself for whatever humiliation or mockery they had in store, although he still harbored a secret hope that they might not manhandle a graying, fifty-year old, educated man as they might someone else. He stretched out a hand with his identification papers, but the man who took them didn’t even consider it necessary to gesture a thank you. Quite possibly he had it all wrong, and they would make him sweep the street with his bare hands as they did to a woman last Sunday. He would start by tackling the piles of leaves. That would be the most sensible thing to do because he could sweep up the dust underneath at the same time. On the other hand, it would be pointless to sweep up fallen leaves in the evening, because by morning, as usual in November, they would again cover the pavement, even though the trees on this street were almost completely bare by now. What hung from them now was a cold hum.

Meanwhile, his pass was handed from person to person until it ended up in the hands of a man whose uniform was clay brown and who looked extremely pleased with himself as he rocked back and forth on the heels of glinting boots only just big enough to fit his calves and smiled a smile that did not portend well. The man in the brown shirt waved the pass so vigorously that a couple of pages flew out and the wind whisked them into the fog. He felt obliged to make the utmost effort to retrieve the lost pages of the only official document that gave him the right to go out into the world of other humans. But brownshirt grabbed hold of him and dragged him back like a deserter.

“Is this your pass?” he asked, raising his voice to attract the attention of as many passers-by as possible. He seemed to relish the role of investigating judge or whatever one was called who could have their way with whomever they wished whenever they felt like it.

“Who did you steal it from?” came the next unexpected, harsh question.

“I didn’t steal it from anyone.”

“So it is yours after all?”

“Yes, sir.”

“Who’s a sir here?”

“Nobody. It’s just a way of showing respect that I learned in school.”

“I’m too busy to make you unlearn what you learned in school but I don’t care to be respected by you,” brownshirt said, trying to work himself up into a state of indignation, straining his veins and making his voice hoarse, hoping to eventually drive himself into a rage. It didn’t work, all because of this damned suspect who would not offer the slightest resistance, saying instead, simply:

“I’m sorry.”

“So these identification papers aren’t fake?” his voice rose menacingly.

The man who was meant to be crushed by the shouting stood firm realizing he couldn’t get a sound out of his throat.

“I’m not a mind reader. So you admit it is fake.”

“No it’s not,” the man sighed and adjusted his black hat as if he were about to leave. This did not escape brownshirt’s attention.

“So you’re not lying?” he pressed on.

“No.” The man was embarrassed to be answering this kind of question in front of the people who were gathered behind brownshirt.

“And this pass isn’t lying either?” the grilling continued.

“Why should it be lying?” The man slowly raised both shoulders and looked around, seeking some sign of support if not actual help.

“That’s not what I meant,” said brownshirt, cunningly laying the groundwork for the culmination of his performance, having seen that enough people had gathered. He made a point of lowering his voice to gain maximum attention:

“So your name really is Vogel. Doctor Julius Vogel.”

“Yes sir, Vogel,” the man repeated after him, fixing his eyes on two neighbors who had known him for years, inwardly pleading with them to confirm he was telling the truth. As neither of them seemed willing to speak up, he blurted out, against his better judgment:

“After all, some of the gentlemen here know me.”

After a moment, one of the neighbors took a few hesitant steps forward and stopped in front of Dr. Vogel.

“Yes, I know him,” he said. “This gentleman is not lying.”

Brownshirt simply ignored him, turning the tiny, smelly, creased pass over in his hands, looking for something that did not seem to be there.

“A medical doctor,” he said casually. “Am I right?” Then he turned to his audience, only maintaining cursory contact with the suspect over his shoulder.

“With respect, sir, no,” the man contradicted him amiably.

“I don’t believe you. You must be a doctor. What else could you be? All Jews are doctors, so people couldn’t manage without them. To make themselves indispensable.”

“I’m not a medical doctor, sir,” Vogel interrupted, “I’m a doctor of law.”

The other three men in uniform burst out laughing and brownshirt, with Vogel’s pass in his hand, lunged towards Vogel in fury. But instead of touching him he just handed him his papers and stood menacingly close. And fear nailed Vogel to the spot.

The ring of spectators kept closing in, turning Vogel into a hostage.

The situation wouldn’t be that bad, Vogel thought, if it weren’t for this ring, tightening like a noose. It made escape impossible. Considering his identity check completed, Vogel clumsily began to walk in one direction, then in another, trying to gauge where it would be easiest to break through the ring. But nobody would step aside; nobody would let him pass. The butcher from down the street bent his head to his wife’s ear to whisper something. Vogel thought he was greeting him with the slight nod of his head.

“Good evening!” Vogel said, loud enough to break the ring of silence.

The butcher froze in shock, his thick black eyebrows drawn together in great surprise, then he quickly turned and disappeared into the fog with his wife.

If only the fog could thicken and press itself between him and the ring that was encircling him, between him and brownshirt, between him and all brownshirts—however many there were in the world—fog that would thicken the air, making it as murky as water after spring showers. Then, perhaps, he would have a chance of escaping. He realized that even while thinking of salvation he only dared to count on the forces of nature, even though he knew full well he could only be saved by people.

“Well, well, so you’re a judge,” brownshirt stepped up to him, legs wide apart, indicating the show was only beginning, “and as a judge you’re used to passing judgment on what is and isn’t a crime. Am I right?”

This time he didn’t wait for an answer but continued, amused by his new idea.

“So in principle, you could pass judgment on me too. Don’t you feel like playing the judge?”

“This must be a mistake, sir,” a crestfallen Vogel objected feebly. “I’m not a judge at all. I’m an ordinary lawyer. That’s quite different. I have nothing to do with passing judgment. I used to be a defense lawyer.”

“I see. So you are great at defending yourself. You’re really good at it,” brownshirt said triumphantly, filling Vogel with dark foreboding.



Uploaded byJulia Sherwood
PublisherTwo Lines
Source of the quotationCounterfeits
Publication date

minimap