Jazda (Slovak)
Prejsť znovu mladosťou. Od detskej stupaje po stôl, na ktorom píšem. Ach, studňa zasypaná a clonená krovím, no voda leskne sa na slnci, žije. Keď bola žriedlom, ležal som pri nej na pažiti pod vysokým stohom vzduchu, počúval som biť srdcia stromov, smial sa z vtákov šantiacich v izbe hory a hladkal jašteričky putujúce na vyhladne skál. Belasé kone víchrov stáli pri halových hrantoch, odviazal som ich, a nohy v strmeňoch, jazdil som na nich s dedinčanmi až do nedele. Zašli sme k ďalekým predmestiam nížin, k mostom, kde vlaky výskali, až k bradám stareckých hôr. Nik nám ich neplašil.
Veci sa zdali krehké a blízke ako v prvý deň, nevinné, nezávislé od ľudí, samy v sebe jestvujúce, vrodené do čistej krásy. A keď som vstal z lavice v poli a šiel a šiel a stretol človeka, veril som, že je dobrý.
Veľa som odpúšťal, honobil málo. Ach, časy, údery hodín, zvonov, hrúd na truhlu, bubny, roky v stromoch.
Prečo sa však človek miesto letokruhov odieva brnením? Čo je to poznanie? Strach, viera, skepsa, útek, samota? Zafŕkali belasé kone a zmenili sa v ťažné, a vtákov šantiacich v izbe hory zaplašil granát. Veci sa razom vtiahli do seba, stratili nezávislosť a stali sa predmetmi: mazadlo, uzda, puška, kríž.
Pri vysokom stohu vzduchu, ktorý zhorel, ostal len hasičský rebrík, čierny a bezmocný, čnie a čnie v mesačnej noci konár brezy pre ustatých vtákov.
Uploaded by | Répás Norbert |
Publisher | Slovenský spisovateľ, Bratislava |
Source of the quotation | Július Lenko - Objatie |
Bookpage (from–to) | 78-79 |
Publication date | 1970 |
|
|
Utazás (Hungarian)
Újra bejárom ifjúságom állomásait. A gyermek első lépésétől az asztalig, amelyen írok. Ah, a kút már beomlott, belepte a gaz, de vize csillog a napfényben, él. Amikor forrás volt, mellette feküdtem a pázsiton a felhők magas kazla alatt, hallgattam a fák szívverését, nevettem az erdő szobájában csintalankodó madarakat, és simogattam a sziklák kilátóira vándorló gyíkocskákat. A lila vályúk mellett a viharok kék lovai álltak, eloldoztam őket, s lábam a kengyelbe vágtam, s lovagoltunk egész vasárnapig. Elmentünk a távoli völgyek elővárosáig, a hidakig, ahol vonatok ujjongtak, s még tovább: az agg hegyek szakálláig. Lovainkat senki sem ijesztgette. A dolgok törékenyeknek és közelieknek tűntek, mint a teremtés első napján, ártatlanoknak, az emberektől függetleneknek, önnön magukban létezőknek, tiszta szépségre születetteknek. S amikor fölálltam a föld lócájáról s mentem, mentem, s találkoztam az emberrel, azt hittem róla, hogy jó.
Sokszor megbocsátottam, keveset szereztem. Ah, idő, óraütések, harangütések, rögök koppanása a koporsón, dobpergések, fák évgyűrűi! S az ember évgyűrűk helyett miért ölt páncélt ? Mi a megismerés ? Félelem, hit, szkepszis, megfutamodás, magány ? A kék lovak prüszköltek, s igavonókká váltak, az erdők szobájában csintalankodó madarakat gránát rebbentette szét. A dolgok egyszerre visszahúzódtak önmagukba, elvesztették önállóságukat, s tárgyakká váltak: kenőccsé, kantárrá, puskává, keresztté. A felhők leégett kazlához támasztva ott maradt a tűzoltólétra feketén és tehetetlenül, égre mered a holdfényes éjszakában — nyírfaág a fáradt madarak alá.
Uploaded by | Répás Norbert |
Publisher | Madách Könyv- és Lapkiadó n.v., Bratislava |
Source of the quotation | Július Lenko – Válogatott versek |
Bookpage (from–to) | 101-102 |
Publication date | 1985 |
|
|