This website is using cookies

We use cookies to ensure that we give you the best experience on our website. If you continue without changing your settings, we'll assume that you are happy to receive all cookies on this website. 

Smrek, Ján: December (December in Hungarian)

Portre of Smrek, Ján

December (Slovak)

Boh pokynul - a celé hodiny
začali anjelici
roztriasať nebies periny,
nimi sa zakrývali svätí.
My, ked' sme vyšli na ulice,
zapáperili sme si šaty.

Lež baví nás to; lebo ved'
nevyhneme sa tomu.
Pozrime k lesom: jediného
nieto v nich zeleného stromu,
všetko je biele, bielučké,
ach,
ľaľa, i kostolný dach,
ba i veže,
a panenky, čo chodia po uliciach,
sú také svieže,
rty majú červené
ani v máji,
a všetko ide peši,
temer nik na tramvaji.

I ženy, že sú pekné, znajú,
bo vidno, nenáhlia sa,
ked' svoju živú krásu
okolo seba rozdávajú.
Nejednej hlávka ako ruža
je pripnutá na hrudi muža
a preto celá ulica
vyzerá
jak roztratená kytica.

Podvečer na námestí tichom
veľký je hluk,
l'udia sa smejú
a jedni druhých hrejú
očami, dychom.
Len na nábreží rieky
vidno stáť kde-tu
dvoch a dvoch,
tí ukryli sa v šere noci,
či v svojich vlastných pohľadoch?
Nemýľme ich,
porozumenie pre nich majme,
šetrne, tíško ich obchádzajme.

Ved' medzi stromoradím
vyšliapaná je cesta
a všetky domy mesta
otvárajú nám svoje brány.
Obloky žiaria a prekvitajú a cez
ich ľadové kvety teplo k nám letí:
vidíme vystupovať paru
zo samovaru.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherKalligram a Ústav slovenskej literatúry SAV, Bratislava
Source of the quotationBásnické dielo, Ján Smrek
Bookpage (from–to)25-26
Publication date

December (Hungarian)

Az isten intett, s órák óta hull
a pihe, angyalkezek
rázzák a dunnát lankadatlanul,
bunda takarja a kőszenteket.
S nekünk is, mihelyt kisiettünk,
ruhánk fehérré pelyhesedett.

Mókának vesszük; nem térhet
ki ez elől immár sehol senki.
Figyeld az erdőt: nincs semerre
egy fa, mely zöld köntöst viselne,
minden oly fehér, makulátlan,
ó, la-la,
fehér a tetőcserép
s a torony is;
a sok lány, ki az utcára lép,
mind üde, friss,
piros a szájuk,
mint tavasszal,
s gyalog járkálnak, nem törődve
a félig üres villamossal.

S az asszonyok is páváskodnak,
lám lassan jönnek, nem sietnek,
eleven bájaikból
hadd jusson bőven minden szemnek.
Néhány lányfej mint szép virágszál,
megpihen egy-egy férfi vállán,
ezért a téli utcakép ma
majdnem olyan,
mint egy szétzilált bokréta.

Alkonyatkor a csöndes téren
nagy a zsivajgás,
mindenki nevet, vigad,
halandók melengetik társaikat
szemük s szavuk tüzével.
Lejjebb, a folyó partján
itt-ott
néma párok állnak,
rejteket csak az esthomályban
vagy saját vágyukban találnak.
Légy óvatos!
tekints reájuk tapintattal,
kerüld ki őket titkon, halkan.

Hiszen a fasor mentén az utat
kitaposták,
s a barátságos porták
kapuikat sarkig kitárják.
Ablakok égnek, virágoznak,
s a jégvirágok szirmai közt a meleg kiszivárog:
látni, odabent vígan gőzölögnek
a szamovárok.



Uploaded byRépás Norbert
PublisherEurópa Könyvkiadó (Budapest)
Source of the quotationJán Smrek, Válogatott versek
Bookpage (from–to)8-9
Publication date

minimap