The page of Beňová, Jana, Slovak Reception
 |
Reception
[Slovak]
Charakteristika tvorbyJana Beňová vkročila do literatúry ako devätnásťročná básnickou zbierkou Svetloplachý, v ktorej voľným priraďovaním dala dokopy svoje záznamy z citového a vzťahového sveta. Nie je to ucelený súbor textov, Beňová skôr mozaikovito vyberá a nanovo skladá veci okolo seba do akéhosi albumu či denníka. Ten však nie je súkromný, ale dovoľuje čitateľovi zalistovať si v ňom, poprehadzovať jednotlivé časti, tešiť sa z hry. Jej poetické vnímanie sveta však ostáva intuitívne, preto niektoré básne vyznievajú naivne. Zo svojich „mantinelov“ nevykročila ani v ďalších dvoch zbierkach – Lonochod a Nehota. Lonochod je zbierka štylizovaná ako cestopis: od dátumu narodenia autorky po rok 1995. Tak ako v debute, aj tu ide o „cestopis“ medziľudských vzťahov, lások, detailov či postrehov zo života. Ak sa Beňová pokúšala v zbierke Svetoplachý o isté experimentovanie, tu sa experimentovanie prejavilo naplno. V prevažnej miere však ide o experiment s formou – malé a veľké písmena alebo používanie vložených obrázkov (labyrint, skladačka, rébus...) pri výstavbe básne. Často je však otázne, či je zvolená úprava textu funkčná, či posúva význam niekam hlbšie. Tento rozpor je badateľný aj v kvalite jednotlivých básní. To, čo sa dalo v prvej zbierke odpustiť ako začiatočnícke objavovanie, sa teraz prejavilo ako diletantské. Preto sa tu môžeme stretnúť i s textami, v ktorých význam by sme márne hľadali. Napriek tomu, že Nehota je datovaná o rok skôr ako Lonochod, vychádza ako tretia v poradí. Nenájdeme v nej obrázky dopĺňajúce kostru básne, hra s veľkými a malými písmenami však ostáva. Na prvý pohľad je to akoby ucelenejšia zbierka, avšak pri lepšom čítaní nevybočí z rámca, a tak možno hovoriť o svojráznej poetike, ktorá vie, čo chce dosiahnuť, ale pozná aj svoje hranice. Mnoho básní je postavených na „jednometaforovom cvičení“, ktoré síce zaujme, no bez literárnych ambícií. Istý posun nastáva v novele Parker (Ľúbostný román), kde sa prozaický text prelína s lyrickým. Beňová v próze neuniká do seba – ako niektorí jej súčasníci – ale pokračuje v tendencii, ktorú si zvolila v básňach. Vzniká tak epika postavená na reálnej zážitkovosti. Napriek tomu ťažko hovoriť o „silnom príbehu“. Znova ide skôr o koláž jednotlivých momentov zo vzťahu chlapca Parkera a dievčaťa Heidy (Heidy je zároveň dominantnou rozprávačkou v prvej osobe). Heidy však často prechádza do rôznych rodov – ženského, keď hovorí o sebe, do mužského, keď rozpráva o „vážnych veciach“, do stredného, keď je „to dievča toho muža“. Parker (Ľúbostný román) možno zatiaľ považovať za najlepšiu autorkinu knihu –má najucelenejšiu koncepciu, autorka vie, čo chce povedať, a robí to originálnym spôsobom. Poslednou knižkou Jany Beňovej je súbor trinástich poviedok a jednej básne Ivana Štrpku – Dvanásť poviedok a Ján Med. Recenzentské názory na túto knihu sú možno najrozporuplnejšie – od pozitívnych, cez vlažné, až po krajne negatívne. Beňovej v nej nešlo o zachytenie nejakých absolútnych právd či faktov, čitateľa zaplavuje každodennými banalitami, ktoré sú v jednotlivých prózach rozbité do drobných epizód, niekedy len náčrtov. Postavy často prechádzajú z poviedky do poviedky, ale Beňovej fragmentárny štýl si vyžaduje čitateľa plne sústredeného, aby to postrehol. To však nie je dôležité; autorka si znova skladá koláž, ktorá niekomu vyhovuje, inému nie. Podobne ako pri Parkerovi, aj tu je veľkým nedostatkom absencia jazykovej redakcie. Obom knihám možno vyčítať veľa čiarok, ypsilonov, bohemizmov či štylistických nedostatkov. (Radoslav Tomáš)
O autorovi
„Beňová využíva drobnokresbu a ľahké šrafovanie na vyobrazenie postáv – ich denné tragédie a radosti sú čitateľovi blízke. V podtóne ustavične zaznieva elegický tón signalizujúci túžbu po láske.“ (Ľuboš Svetoň)
„Predstavte si, že životy ľudí sú stavebnice Lego. A zrazu niekto príde, povyberá pár kociek, dve-tri z každého života, poriadne ich v dlaniach zamieša a potom len tak rozhodí na papier. A tie kocky vytvoria predtým netušené obrazce, náhodné, niektoré pochopiteľné, niektoré menej. Človek, ktorý sa na ne pozerá, nemá potuchy, z akého života ktorú kocku vybrali, aká bola jej úloha a miesto v pôvodnej stavebnici a ani mu to neprekáža. Kocky sú pekné, obrazce príjemné. A súvislosti nie sú podstatné.“ (Katarína Smiková)
„Literárny svet Jany Beňovej je zreteľne určovaný jej reálnym zážitkovým svetom. Voľne sa skladá, bez pevnejších kompozičných väzieb, z príhod a príbehov (či už zažitých, počutých alebo videných) a drobných postrehov a pozorovaní, ktoré autorka iba akoby domýšľa a rozvíja. Svoje fabulačné schopnosti dosvedčuje tým, že do tohto „realistického” korpusu zapája predstavivosť a fantáziu, že vtipne glosuje alebo absurdne pointuje. V zápletkách sa pohráva tak s bizarným, ako aj s normálnym – hlavne na úrovni partnerských vzťahov osciluje medzi vážnym a nevážnym.
Jej písanie nie je výpoveďou o stave literatúry či spoločnosti, hoci občas sa sem-tam niečo na tento spôsob mihne, ale v prvom rade odkazuje na autorkin vlastný svet a jej blízkych ľudí. V tomto zmysle akoby sa Jana Beňová o nič mimoriadne či veľké nepokúšala: píše hlavne o tom, čo pozná a čo je jej blízke. Možno je to aj dobre: nehrozí jej, že by ju téma prerástla.“ (Dana Kršáková)
„Ak sa po prečítaní knihy dostaví pocit zavŕšenosti, komunikačnej naplnenosti či, naopak, nečakaného rezu, rýchleho ukončenia bez naplnenia základných čitateľských pudov, hrozby pôsobivého nezmyslu. Jednoducho akákoľvek forma prostého čitateľského úžasu nad hocijakým prejavom dômyselnosti textu. Takéto zadosťučinenie sa však ani po dvojnásobnom dôkladnom prečítaní knihy nedostavilo. Drobné záchvevy načrtnutého zmyslu čítania ma však zasiahli na ploche dvoch poviedok, ktoré považujem v kontexte celej zbierky za najvydarenejšie.“ (Ľubica Somolayová)
Autor o sebe
„Keď som mala šestnásť, písala som plamennú poéziu, a myslím, že v tom veku to ináč ani nemôže byť. Viem, že treba písať aj o hrozných veciach, ale nerada čítam knihy, ktoré ma vystrašia. Nechcem sa báť kníh ani spisovateľov. A nechcem nikoho strašiť.
... podriaďujem ho (slovosled) celkovému významu a rytmu. Nechcem, aby moje rozprávanie bolo rozvláčne. Mám rada básne, aj keď ide vlastne o poviedky či román – sú výstižnejšie ako klasická próza a všetko sa v nich môže diať odrazu.“
